slide_dejiny_3.jpeg
slide_dejiny_1.jpeg
slide_dejiny_0.jpeg
slide_dejiny_2.jpeg
slide_dejiny_7.jpeg
slide_dejiny_5.jpeg
slide_dejiny_6.jpeg
slide_dejiny_4.jpeg
previous arrow
next arrow
Shadow

Dejiny farnosti

Dejiny kostola vo Frivalde siahajú až do 13. storočia. Dosvedčujú to základy priamo sa otvárajúcej svätyne, objavené pri archeologických výkopových prácach v roku 1993. Vtedy sa našli aj úlomky hlinených nádob zo začiatku 15. storočia, v ktorých nosili vodu k stavbe kostola. Od polovice 12. storočia sa na neobývaných územiach Uhorska usadzovali Nemci, a pravdepodobne na začiatku 13. storočia založili mimo územia Rajca usadlosť Friwald (Frei-Wald = voľný les, alebo Früh-Wald = predtým les). Z tohto obdobia zostali názvy gruntov. Na pozemku richtára postavili kostol. Od roku 1398 patrila usadlosť panstvu v Lietave. Od roku 1403 panstvo patrilo vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc.

Prvopočiatky mariánskej úcty sú spojené so svätou Kingou, dcérou uhorského kráľa Bela IV., manželkou poľského kráľa Boleslava. Podľa legendy pri krste 5. marca 1234 zázračne vyriekla slová pôstnej antifóny „Ave Regina coelorum, ave Domina Angelorum...“ v preklade „Zdravas, Kráľovná nebeská, zdravas, Pani anjelská...“ Po manželovej smrti žila v kláštore s kostolom Najsvätejšej Trojice v Starom Sączi, zomrela v júli 1292 v povesti svätosti. V r. 1410 počas prusko-poľskej vojny vojská uhorského vojvodu Stibora vypálili tento kláštor spolu s mestom. Po prehratej vojne začal na znak pokánia zakladať kláštory a kostoly, zasvätené Panne Márii. V roku 1413 si jeho verný sluha Michal Walach zakúpil vo Frivalde dedičné šoltýske právo, aj on na znak pokánia postavil väčší kostol, zasvätený Panne Márii Kráľovnej anjelov, pričom sa na slávnosť Najsvätejšej Trojice konala každoročne kajúca púť. Keďže kostol v Kostolnej Vsi pochádza z roku 1415 a kostol v Kotešovej z roku 1421, je pravdepodobné, že v rámci tohto obdobia bol postavený aj frivaldský kostol.

Jednoloďový kostol s dĺžkou 15 metrov mal polkruhovo ukončené presbytérium na východnej strane a hranolovú vežu na západnej strane. Obvodové múry boli masívne. Veža bola nízka, sakristia bola klenbová a opevnená. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami. Počas obdobia šoltýsa Mikuláša Frivaldského v tretej štvrtine 15. storočia namaľovali postavy v kostole. Vo svätyni boli nástenné maľby štyroch evanjelistov, medzi ktorými bola vyobrazená Panna Mária. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami. Okolo roku 1480 dali vyhotoviť sochu Panny Márie s Jezuliatkom na rukách, ktorá sa stala milostivou sochou. Stála na oltári so sochami panien a mučeníc Kataríny, Barbory, Doroty, ako aj so štyrmi namaľovanými obrazmi na dvoch tabuliach, zobrazujúcich tieto výjavy zo života Panny Márie: Zvestovanie Pána, Návšteva u Alžbety, Narodenie Pána a Klaňanie Troch kráľov. To všetko tvorilo krídlový oltár. Na vrchole oltára stálo aj súsošie Krista s tŕňovým vencom na hlave, Panny Márie a svätého Jána evanjelistu. Liturgická funkcia súsošia sa dostala do popredia v období Veľkého týždňa, kedy oltárne krídla boli zatvorené, pretože na vonkajšej strane krídiel neboli obrazy. Podobnosť s mariánskym oltárom v Spišskej Sobote poukazovala na spojitosť s poľskou sandeckou maliarskou školou. V tomto zmysle sa môže niekdajší oltár a dodnes zachovaná socha Madony odvodiť od svätej Kingy. Je možné predpokladať, že na základe viacerých uzmierujúcich pútí došlo k celkovému prevzatiu duchovnosti Starého Sącza.

V roku 1560 bol Frivald rajeckou filiálkou. V roku 1569 získal lietavské panstvo František Thurzo, zať Mikuláša Kostku. Pretože prešiel na protestantizmus, aj Rajec s filiálkami sa stali protestantskými. V sakristii frivaldského kostola na stene medzi dverami do sakristie a pastofóriom sa donedávna dal pod nástennou maľbou prečítať kúsok nápisu z roku 1571, napísaného kriedou okrovohnedej farby. Objavilo sa tam aj meno Jána Frivaldského, ktorý bol lietavským úradníkom Františka Thurza:

...... M.DL.XXI......
Jan Friwaldsky Urednick
Zamku Lethawsk.......
..... Mocneho Pána ..... Pán
F....... Thurzy.......

Kánonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou, za farára bol ustanovený Andrej Sartorius. Dosvedčuje to zápis v rajeckej matrike z roku 1674, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský. Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde trenčiansky archidiakon a ilavský farár Ján Fridecký. O mariánskej soche naznačil, že ju ľud považuje za zázračnú.

Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, ktoré viedol Ján Letavský. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade. Priniesol so sebou aj časť knižnice, z ktorej sa niekoľko kníh zachovalo až doposiaľ. Počas Rákocziho povstania bol Ján Letavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz apostata rehoľník-františkán Didakus. Po skončení Rákocziho vzbury sa Ján Letavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712. Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo Rákocziho vojsko i do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou. Avšak keď prišli do Sliezska, socha zmizla a zázračne sa vrátila späť na oltár.

V matrike farnosti Domaniže z rokov 1670-1731 sa nachádza záznam o tragickej smrti Juraja Vrtíka, farára v Domaníži. Podľa záznamu sa 58-ročný kňaz Juraj Vrtík v septembri 1712 vracal z Frivaldu do svojej farnosti cez dolinu Suchá, ktorá je povyše dnešnej osady Trstená. Ako pil vodu zo studničky, prepadli ho dvaja zbojníci a pretože sa nechcel dať ozbíjať, vystrelili naňho. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov. Na následky postrelenia farár 2. októbra zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Svätom Mikuláši v marci 1713. Podľa Jánošíkovej výpovede farára zastrelil Turiak, zvaný aj Huncaga, zo Staškova, a Plavčík z Dunajova.

Pútnici putovali zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny. Zo západnej strany, od Považskej Bystrice, Pružiny, Mojtína a iných dedín, sa pútnici zastavovali pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Táto stojí na malom vŕšku na začiatku dediny, pod mohutným starobylým brestom. Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“. Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdľa (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu. Toto boli štyri oporné body, štyri zastávky, pri ktorých sa pútnici zoradili, a tak prichádzali pozdraviť nebeskú Matku do milostivého chrámu. Mnohí na príhovor Matky Božej obsiahli rozličné milosti. Svedčí o tom zoznam votívnych darov, ktorý zostavil farár Mikuláš Bartovič v roku 1719.


V rokoch 1729-1733 pôsobil vo farnosti farár Andrej NajzerNa príhovor nebeskej Matky sa náhle uzdravil z nebezpečnej choroby. Z vďačnosti dal namaľovať obrázok s rozmermi 22x31 cm, ktorý znázorňuje chorého človeka, ktorý leží na posteli s baldachýnom a so zopnutými rukami sa utieka k milostivej soche. Ešte na začiatku 20. storočia bol pri obrázku lístok, na ktorom bolo napísané: „K vzácnosti najmilovanejšej sochy slúži aj to, že sa nemôžeme dozvedieť, z najstarších kánonických vizitácií, v ktorom čase doniesli a položili sochu do kostola, ale všetky vizitácie uznávajú a nepopierajú, že ju vyhotovili ešte pred luteránskymi časmi (t. j. pred reformáciou v 16. storočí). Okrem toho starí ľudia úctivo spomínajú, že okolie postihla pohroma, a Frivald sa uchránil od tejto pohromy, čo vážení a zbožní muži pripisujú tejto soche. Ale aj ja sám som obsiahol milosť od Panny, totiž keď som sa trápil v nebezpečnej chorobe a sľúbil som obetovať... uzdravil som sa. An. Najzer, vlastnoručne.“ Tento obrázok do r. 2010 visel v kostole na stene za milostivým oltárom.

V tých rokoch dal farár obnoviť kostol. V roku 1731 postavil Ján Kelechéni drevený chór, podopretý piatimi drevenými stĺpmi. Andrej Najzer obstaral väčší zvon, na ktorom bol reliéf kríža a latinský votívny nápis „I.N.R.I. et Maria Frivaldensis fieri curavit anno 1731 sub parocho romano catholico Andrea Naizer, curatore Andrea Frivaldsky“. Menší zvon pochádzal z roku 1642, reliéf na ňom znázorňoval Pannu Máriu s mesiacom pod nohami. Rozšírený a klenutý priestor pod vežou pripojili v roku 1732 ku kostolu, k zvonom sa vystupovalo po rebríku. Okrem týchto zvonov bol v malej vežičke nad svätyňou malý zvonček, ktorým sa zvonilo na pozdvihovanie. V júni 1732 vydláždili kostol kamennými štvorcovými platňami. Sakristia bola klenbová a opevnená. V kostole bola murovaná krstiteľnica. Na priečelie kostola nechali namaľovať pápežský znak, obraz svätého Jána Nepomuckého, fragment „svätý Peter uprostred morských vôd“ a chronostichon udávajúci rok 1733. Na triumfálnom oblúku bol výjav Kalvárie a na klenbe medzi pastofóriom a dverami sakristie vyobrazenie „Vir Dolorum“ = „Muž bolesti“. V tom roku dal Andrej Jozef Najzer taktiež vyhotoviť barokový oltár. Popis kostola i inventára zaznačil do matriky 20. júla 1733. Podľa inventára boli v kostole tri zarámované obrazy: „Anjel strážca“, „Svätý Ignác“ a „Svätý František Xaverský“, taktiež štyri obrazy Panny Márie, štyri sochy Panny Márie, a jeden obraz Sedembolestnej Panny Márie. Na oltári so 16 anjelmi stála bohato pozlátená socha Panny Márie, na pravej ruke držala Jezuliatko a v ľavej ruke mala žezlo. Nad ňou bola postava Boha Otca a holubica ako symbol Ducha Svätého. Po krajoch oltára boli sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Ondreja apoštola. Na oltári viseli zlaté a strieborné votívne dary. V oltárnom kameni boli relikvie mučeníkov sv. Honoria a sv. Justína. Vedľa hlavného oltára naľavo bola kazateľnica, ktorá bola z kameňa a hornú časť mala z dreva. Kňaz vystupoval na ňu cez otvor múra svätyne.

Nasledujúci farár Štefan Mihalffy daroval kostolu v roku 1745 peknú striebornú monštranciu, ktorá sa používala do r. 2000. Počas pôsobenia farára Jána Maďariča postavili v r. 1753 budovu fary z kameňa, tufu, tehly a malty. Mala rozmery 18x10m, v strede bola po celej dĺžke chodbe s mierne zaobleným stropom, po bokoch boli miestnosti. Pri vstupe od kostola po pravej strane bola latrína, ďalej schody na povalu a do pivnice, archív so skladom, komora a izba pre hostí. Po ľavej strane bola kancelária, spálňa, spoločenská miestnosť a kuchyňa. Na oknách boli mreže, okolo okien boli ozdobné rímsy. Dvere boli dvojité, zdobené drevorezbou. Na každej strane mali zabezpečovací systém v podobe zasúvacieho štvorhranného dreva. Budova bola z dvoch tretín podpivničená. Bola zbúraná až v r. 1991, pivnica sa sčasti uchovala dodnes.

Je isté, že v tých časoch sa už značne rozšírila úcta k Matke Božej Frivaldskej. Nitriansky biskup Ján Gustini-Zubrohlavský uvádza v kánonickej vizitácii v roku 1767: „Na prostriedku na hlavnom oltári stojí socha Preblahoslavenej Panny Márie, slávna svojou starobylosťou a milosťami. V pravej ruke drží Jezuliatko a v ľavej žezlo. Je umelecky vytesaná z dreva a starostlivo je pozlátená. Putujú k nej zďaleka zbožní mariánski ctitelia, ktorí dúfajú, že obsiahnu milosti, a potešení sa vracajú domov.“ Na pravej strane kostola stojí bočný oltár svätej Anny. Obraz pre tento oltár daroval v roku 1778 Andrej Pavlík z Rajca. V roku 1791 dal farár Andrej Prachary opraviť hlavný oltár. V tom istom roku vo sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra odeli milostivú sochu do plášťa, ako o tom svedčí zápis v neskoršej kánonickej vizitácii.

Z druhej polovice 18. storočia pochádza aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Stojí na návrší pri mieste, kde cesta z hlavnej cesty odbočuje do Frivalda. Dali ju postaviť zemianky Husárové a obyvatelia dnešnej osady Trstená, ktorá bola do roku 1900 samostatnou obcou. V kaplnke je umiestnená kolorovaná a umelecky stvárnená kamenná socha sv. Jána Nepomuckého.

Na stene frivaldského kostola vedľa hlavného oltára visel rímsky dekrét „Breve apostolicum“ pápeža Pia VII. s nasledovným znením: „Pius PP. VII. Ad perpetuam rei memoriam, ad augendam Fidelium Religionem, et animarum salutem Coelestibus thesauris pia caritate intenti, omnibus et singulis utriusque sexus Christi Fidelibus vere penitentibus et confessis, ac Sacra Communione refectis, qui Ecclesiam Parochialem Frivald Nitriensis Dioecesis in Nativitatis, Conceptionis et Annunciationis Beatae Mariae Virginis Immaculatae festis diebus, ac in uno alio anni die per ordinarium designando a primis Vesperis usque ad occasum solis dierum huiusmodi singulis annis devote visitaverint, et ibi pro Christianorum Principum concordia, haeresum exstirpatione ac sanctae Matris Ecclesiae exaltatione pias ad Deum preces effuderint, quo die id egerint, Plenariam omnium peccatorum suorum Indulgentiam et remissionem misericorditer in Domino concedimus. In contrarium facientibus non obstantibus quibus cumque. Praesentibus perpetuis futuris temporibus valituris. Datum Romae apud Sanctum Mariam Majorem sub annulo Piscatoris die 20 novem MDCCCI Pontificatus Nostri anno secundo. R. Card. Brachius de honestis.

Praesens breve Apostolicum debita cum Reverentia recognoscentes autorithate nostra ordinaria committimus: ut in eodem contentae Perpetuo Indulgentiae Plenariae Christi fidelibus publicentur: Diem autem nostrae Designationi concreditum denominamus eundem: qui cadit pro solemni adoratione Sanctissimi in eadem Parochia Frivaldensi seu secundum praesentem seu futuram aliam Dispositionem Dioecesanam. Signat. Nitriae die 3.a Januarii 1802. Franciscus Xaverius E N mp“. (L. S.)

Týmto apoštolským listom z 20. novembra 1801 udelil pápež Pius VII. plnomocné odpustky na tieto dni: Narodenie, Nepoškvrnené Počatie a Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie. Právo určiť štvrtý deň dostal nitriansky biskup, preto František Xaver Fuchs 3. januára 1802 určil ako štvrtý ten deň, ktorý pripadá na výročnú poklonu Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Týmto dňom bola 8. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého. Plnomocné odpustky mohli získať kajúci pútnici, ktorí v niektorom z týchto dní pristúpili k sviatosti zmierenia, prijali Eucharistiu a pomodlili sa na úmysel Svätého Otca. Bohužiaľ, dekrét sa zničil pri neodbornom sťahovaní farskej kancelárie v marci 1991.

V roku 1805 sa na príhovor Matky Božej Frivaldskej náhle uzdravil z ťažkej choroby Peter Andrej Huljak, rodák z Rajca, rehoľník-piarista, neskorší stredoškolský profesor. Z povďačnosti napísal na počesť Panny Márie oslavnú latinskú báseň a položil ju k nohám milostivej sochy. Jej text znie:

„VOTIVI VERSUS ad DEIPARAM VIRGINEM MARIAM
CORAM GRATIOSA EIUSDEM EFFIGIE FRIVALDENSI
ad diem 8.am septemb. 1805.
ALMA DEI GENITRIX! Hodie cui plaudii Olympus,
Quam recinit DOMINAM Pannonis Ora suam.

Cujus ad obsequium seris a sedibus orbis,
Acclererat, quisquis membra movere potest.
Eh! Ego dum pia gens crebra TE voce fatigat,
Dumque TUUM poscit Nomen adesse sibi
Praesumo MATER! Coram TE sistere natus,
Metraque Nominibus debita ferre TUIS!

Dudum ego jam volui TIBI me sacrare PATRONAE
Carminibus dudum TE celebrare meis.
Sed studium diri semper vertere dolores,
Lucis nullam, aut parvam fert medicamen opem
Quin potius, quo plus succos, herbasque potentes
Hausi, tum Medici pocula mixta manu:

Hoc moge visa fuit vis crescere saeva malorum,
Pallade ut adfusa crescere flamma solet.
Haec igitur causa est delati muneris huius,
Ut MATER! nostris auxiliare malis!

Si quid id est cultis teneram formasse juventam
artibus, et mores edocuisse bonos.
Si quid id est Pubi SUPERUM instilasse TIMOREM,
ET nomen, MATER, dulce, MARIA! TUUM
Ora pro Nato, NATUM, NATIQUE PARENTEM,
Ut redeat membris visque, vigorque meis.

Si mihi, qui TIBI me voveo, sucurreris aegro,
Prona erit ad laudes lingua, manusque TUAS!
Interea ante TUAS metrum hoc dependeat aras,
MATER! quo Nati commoneare TUI!

Petri Hulják e Scholis Piis.“

Vo voľne upravenom preklade obsahuje nasledovné:
„Ó naša sladká krásna Matka, Ty sláva nebies,
Ty Patrónka našej otčiny i ľudu.
Pred Tvoju tvár sa z ďalekých končín ponáhľajú
všetci, by sa Ťa slávili, spievali Ti piesne.

Ja tiež Ťa vzývam s týmto zbožným ľudom,
veď pomoc i niečo iné od Teba dôverujem.
Ja teda obetujem Ti túto pieseň, Pani,
teraz pokorne kľačiac pred Tebou, Matka milá.

Už oddávna túžim Ti spievať na slávu,
Tvoje ľúbezné krásne meno oslavovať.
Však, žiaľ, úmyslu i žiadosti prekážali biedy,
veľké utrpenia i všelijaké nemoci.

Nič nepomáhalo, hoc‘ užíval som lieky, bylinky,
ba zväčšilo to chorobu sťa olej na oheň.
Preto Ti obetujem tento verš, milá Mať,
bys‘ milosrdná teraz liečila tie nemoci.

Ak je u Teba zásluhou zbožná výchova mládeže:
viesť mládež cestou čistoty, milej cnosti,
ak Ti je vzácne povolanie: vlievaťútlej mládeži
do srdca Božiu bázeň a lásku k Tebe:

Pros svojho milého Syna i Otca, nech láskavo
zhliadnu na mňa a doprajú zas zdravia môjmu telu.
Aj tento posledný verš tu kladiem pred oltár,
bys‘ ľúbezným zrakom zhliadla naň i na mňa.

Peter Huljak, piarista“


Počas pôsobenia farára Jána Škrovánka zakúpili v roku 1814 a dňa 14. januára 1815 posvätili nový cintorín nad dedinou, na ktorom sa pochováva dodnes. V roku 1825 zadovážili 10-registový organ a umiestnili ho na choruse. Ján Škrovánek zomrel dňa 22. apríla 1827 a bol pochovaný ešte na starom cintoríne pri kostole. Po jeho smrti prišiel do Frivaldu farár Jozef Horecký. Vzhľadom na to, že do Frivaldu prichádzal z roka na rok čoraz väčší počet pútnikov, pričom kostol nestačil pojať ani frivaldských farníkov, nariadil nitriansky biskup Jozef Wurum v kánonickej vizitácii dňa 21. júna 1831, aby sa postavil nový, väčší a rozšírený kostol a aby sa zakúpil aj druhý kalich. V tom roku zasiahla cholerová epidémia aj Frivald, kde počas štyroch mesiacov zomrelo 126 ľudí. Boli pochovaní pri múre kostola.

V roku 1836 zachytil viedenský rytec Dorneck podobu barokového oltára, nakoľko zhotovoval ilustrácie pre mariánsku publikáciu Alexa Jordánskeho, ktorá vyšla v Bratislave s názvom „Kurze Beschreibung der Gnadenbilder der seligsten Jungfrau Mutter Gottes Maria, welche im Königreiche Hungarn verehrt werden“ v Bratislave. Dielo vyšlo v roku 1838 aj v slovenčine s názvom„Krátki opis milostiwich obrazow blahoslawenég Marie Matki Božeg, které w Králowstwe Uherském, a w patrících k nemu Částkách, a Kragnách weregňe sa cťá“. Bol to barokový stĺpový oltár s volutovým nadstavcom. V strede oltára stála milostivá socha Madony. Kvôli zvýšenej ochrane sochy ju uložili do trojdielnej zasklenej skrine, ktorá mala na lištách a na ukončujúcej rímse dobovú ornamentiku. Na kupole, ktorá ukončovala strednú čas skrinky bola plastika sediaceho Boha – Otca a nad ňou sa vznášala holubica Ducha Svätého. Chýbala druh božská osoba. Túto barokoví sochári vypúšťali z kompozície, ak bola postava Ježiša Krista na inom mieste oltára. Na frivaldskom oltári bola postava Ježiška na rukách Matky Božej. Figurálnu výzdobu dopĺňali sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Ondreja apoštola, patróna farára Andreja Jozefa Najzera. Množstvo anjelikov oživovalo architektúru oltára a zvýrazňovalo hodnosť Panny Márie – Kráľovnej anjelov. Vedľa tabernákula stáli trojuholníkové skrinky s votívnymi darmi za vyslyšané modlitby. Ďalšie dary zo striebra, najmä dvojice sŕdc, boli zavesené na stĺpoch a pilastroch oltára. Na s. 54 bola ilustrácia, pod ilustráciou latinský text „Altare B. Mariae Virg. In Eccles. Frivald Dioec. Nitrien Comitat Trenchin“ a na s. 55 text tohto znenia: „Friwaldski Obraz blahosl. Panni Marie, w Trenčanskég Stolici, w Nitranském Biskupstwe. W Lietawském Panstwe, které k Rodiňe Turzowég patrilo, ge Osada, která sa menuge Friwald, w Trenčanskég Stolici, kde už 1698 bola Fara, a Kostel ke Cťi Králownég Andělskég poswaťeni. Na welkém Oltári spratruge sa blahosl. Panni Marie z Drewa wirezani wečni Obraz, na prawég Ruce malinkého Gežiška sedíce drží geho pannenská Matka, w lawég Ruce králowskú Berlu obracá. Od welmi dáwnich Časow, ktoré wšecku ludskú Pamať prewišugú sem sa hrnú ze slawních Trenčanskég, Nitranskég, Tekowskég, Turčanskég, a inich Stolíc sta a sta werních Marie Ctiteľow obzwláštne w Bídách swích Polachčení Hledagíce tu skrze Orodowáňí blahosl. Panni Marie. Že we swég Nadegi Sklamaňí ňebíwagú, wídať z tích mnohích Znakow, které Oltár obkličugú, a s toho Cťeňá blahosl. Panni Marie, které na tomto Mísťe wždi sa rozmnožuge. Roku 1805. 8-ho Žára Piarista, Menom Peter Hulják, w krásnich latinskích Weršoch za pomoc prosil blahosl. Pannu Mariu w dlhotrwagíceg telesnég swé Neduze, a keď geho Prosba w Prawde wislišaná bola, ti Werše na gednég Tabuli spísané wiwesil pred Oltárom. Ag iní, keď w Prosbách swích wislišaní boli z Wďačnosti ohlasowali pred Swetem milosrdného Boha weliké Čini, a blahosl. Panni Marie za nás dobrotiwú Prímluwu.“

Nevyhnutnosť stavby nového kostola pripomenul farárovi Jozefovi Horeckému i nasledujúci biskup Imrich Palugyai, avšak okolnosti neboli natoľko priaznivé, aby sa stavba kostola mohla uskutočniť. V roku 1859 nastúpil na biskupský stolec v Nitre Augustin Roškováni, ktorý si po návšteve Frivaldu zaumienil, že pomôže kostol postaviť.

Po smrti chorľavého farára Jozefa Horeckého dňa 4. októbra 1862 spravoval farnosť tri mesiace Ján Černej. Po ňom sa stal duchovným správcom Jozef Karell. Kronika o ňom píše, že to bol „muž, ktorý neutekal pred žiadnou prácou v záujme kostola a bol súci i oduševnený pre svoje duchovné povinnosti“. Počas jeho pôsobenia sa postavil nový kostol v priebehu dvoch rokov. Dňa 14. marca 1864 bola uzavretá dohoda s architektom Františkom Blaschkeom, ktorou sa zaviazal, že uskutoční všetky práce za 14 800 zlatých. Základný kameň nového kostola položili a posvätili dňa 4. apríla 1864. Práce pokračovali tak šikovne a rýchlo, že už v tom istom roku múry kostola zastrešili. Na trojičnú nedeľu, dňa 11. júna 1865 posvätili kríž, vytiahli na vrch veže a pripevnili ho za neustáleho spevu nesmierneho počtu zídených farníkov a pútnikov.

Dňa 28. júla 1865 sa rajecký rezbár Alexander Uhlárik zmluvne zaviazal, že vyhotoví oltár, kazateľnicu i krstiteľnicu, spolu za 1509 zlatých. Rajeckí organári Ján a Peter Pažickí opravili organ za 214 zlatých a namontovali naň pedále. Kolaudácia kostola sa uskutočnila dňa 20. mája 1866 vo sviatok Zoslania Ducha Svätého. Posviacku kostola určili na nasledujúcu nedeľu, na slávnosť Najsvätejšej Trojice.


27. máj 1866 bol najväčším sviatkom pre Frivaldskú Pannu Máriu, pre celý Frivald i široké nábožné okolie. Vtedy nielen posvätili nový chrám, ale aj preniesli milostivú sochu zo starého kostola do jej nového príbytku.

Vo farskej kronike „pro memoria“ sa píše o tejto udalosti nasledovne:
„Už 26. mája sem priputovali mariánski ctitelia zo vzdialenejších krajov v procesiách. Miestny farár ich náležite prijal a pristúpili k svätej spovedi u prítomných kňazov. Dňa 27. mája, teda v samotný sviatok, sa v starom kostole slúžili sväté omše už od rána, od piatej hodiny, a niekoľko tisíc veriacich pristúpilo k svätému prijímaniu. Pri tejto príležitosti myslíme, že prišlo vyše desaťtisíc pútnikov, a boli by prišli iste viacerí, keby nemuseli kvôli veľkým dažďom zostať doma. Okolo deviatej hodiny sa nebo vyjasnilo, a preto sa slávnosť mohla začať podľa stanoveného poriadku. Kňazi sa obliekli do rúcha. Posviacku nového kostola vykonal rajecký dekan Ján Ríha podľa predpísaných obradov na základe poverenia od biskupa Augustína Roškovániho. Potom šla procesia k starému kostolu, aby z neho preniesli milostivú sochu. Keď prišli k milostivému oltáru, všetci si kľakli na kolená a spievali hymnu ,Pred obrazom milostivým dietky sa schádzajú‘. Po skončení spevu zložil miestny pán farár milostivú sochu z oltára za nábožných povzdychov a sĺz veriacich a položil ju na nosidlá, ozdobené kvetmi. Nosidlá niesli štyria kňazi v dalmatikách: Jozef Steinhibel, farár z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Ľudovít Lopušný, farár z Gajdľa (dnes Kľačno), Ľudovít Borčický, farár z Rosiny a Peter Blaškovič, farár z Višňového. Sprevádzali ich ostatní kňazi, ktorí niesli vence. Sprievod šiel zo starého chrámu a okolo nového kostola. Ľud stál sprava i zľava a s dojatím spieval antifónu Zdravas, Kráľovná. Keď prišli so sochou doprostred nového chrámu, žilinský prepošt Andrej Lemeš zaintonoval pieseň „Magnificat anima mea Dominum – Velebí moja Duša Pána“. Chór pokračoval v speve. Medzitým dekan položil sochu na určené miesto. Kňazi po dvaja prichádzali s vencami k oltáru a kládli ich k nohám sochy. Potom dekan vystúpil na kazateľnicu a povedal kázeň o vzťahu Panny Márie k nášmu vykúpeniu a našej spáse. Nasledovala pontifikálna sv. omša s asistenciou kňazov, ktorú všemohúcemu Bohu obetoval žilinský prepošt-farár. Napokon boli slávnostné vešpery a vďakyvzdanie Pánu Bohu a Panne Márii.“

Jednoloďový neogotický kostol je postavený na pôdoryse obráteného kríža. Hlavné rameno je dlhé 32 metrov, priečne rameno je 26 metrov široké. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Na hlavnom oltári, ktorý má tri výklenky, stojí v prostrednom výklenku milostivá socha. zobrazuje Pannu Máriu ako mladú ženu – Matku. Jej štíhla a značne pretiahnutá 145cm vysoká postava má krátky hrudník a vysoko umiestnený driek. Stojí v tzv. kontraposte: na pevnej ľavej nohe s voľnou pravou nohou, ktorej koleno sa mierne vytláča spod šiat. Kontrapost sa však neprejavuje v pohybe ostatných častí tela. Chýba esovité pretiahnutie postavy, ktoré poväčšine býva dôsledkom kontrapostu. Postava Panny Márie je rovno vzpriamená, takmer strnulá, rovnako strnulé je aj držanie rúk. Na predlaktí pravej ruky nesie Ježiška jemne pridŕžajúc jeho nožičku elegantne sformovanými prstami, v ľavej ruke zas drží kráľovské žezlo. Rovnako strnulé je i držanie Ježiškovho tela. Nahé dieťa sediace na Máriinej ruke je rovno vzpriamené. Pravou rukou žehná veriacich, v ľavej ruke okázalo drží zemeguľu s krížom. Pre obidve postavy je charakteristické zohnutie rúk do pravého uhla, čo vyvoláva dojem strnulosti tela, ale zároveň umocňuje ich hieratické postoje. Obličaje postáv sú mierne odlišné. Panna Mária má pretiahnutú oválnu tvár s dlhým nosom, zaobleným telom, vysoko zdvihnutými nadočnicovými oblúkmi, malými mäkko rezanými ústami a ešte menšou briadkou, ktorá má v strede jamku. Husté vlasy jej spadajú na plecia a vlnia sa v mäkkých krivkách. Máriina tvár predstavuje dobový ideál krásy, ktorého znaky sa v rozličných obmenách a kombináciách vyskytujú na väčšine sôch Madon z obdobia vrcholnej a neskorej gotiky. Ježiškova tvár je okrúhla so širokým čelom a krátkymi vlasmi. Medzi Máriou a Ježiškom nepozorujeme intímny vzťah, ako býva medzi matkou a dieťaťom. Obidve postavy sa obracajú priamo k divákovi, Panna Mária pôvodne s kráľovskou korunou na hlave drží na pravej ruke okázalým spôsobom Ježiška a v druhej ruke má kráľovské žezlo. Rezbár, asi na žiadosť objednávateľa, chcel korunou a žezlom naznačiť, že Panna Mária je Kráľovná neba. Ježiškovej postave zas chýba detská hravosť. Hoci je nahý, predsa vzpriamene sedí, takmer hieraticky, ako veľkňaz a panovník zároveň. Pravou rukou požehnáva ľud, ľavou mu ukazuje symbol vlády nad svetom. Žehnajúce gesto naznačuje Spasiteľovu veľkokňazskú hodnosť, zemeguľa s krížom ho označuje ako vládcu sveta a všehomíra. Tvár Panny Márie i Ježiška oživuje úsmev, ktorý sľubuje pochopenie a milosrdenstvo pre kajúcnikov i ctiteľov. Vznik Madony v období neskorej gotiky potvrdzuje aj riešenie drapérie na Máriinej postave. Oblečená je do strieborného spodného rúcha stiahnutého na drieku pásom a spadajúceho v takmer vertikálnych záhyboch k zemi, na ktorej sa skladá do dekoratívne usporiadaných lámaných záhybov. Výrazným štylistickým znakom je riasenie plášťa. Otvorený pozlátený plášť, prehodený cez Máriine plecia, spadá cez jej ľavú ruku pozdĺž ľavého boku v dlhej krivke až k zemi, kde sa riasi podobne ako spodné rúcho v lámaných záhyboch. V kompozícii týchto záhybov sa výrazne uplatňuje ľavý cíp plášťa, ktorý v podobe ostrého ucha smeruje nadol. Na hlavnom oltári okrem milostivej sochy Madony sú z barokového oltára z r. 1732 dve plastiky anjelov – svetlonosov. V menších výklenkoch sú postavy anjelov. V bočných ramenách kostola napravo je oltár svätého Jozefa a naľavo je oltár svätej Anny. Vľavo tiež stojí krstiteľnica. Hranolová veža má ihlancovú strechu. Vo veži sú štyri zvony.

Čo sa stalo so starým kostolom? Dňa 15. mája 1866 napísal farár Jozef Karell direktorovi lietavského panstva Vojtechovi Šmialovskému list nasledovného znenia: „Veľkomožni pan Director, Pane milostivi! Stavi gazdovske Fary Frivaldskej Slavneho Patronatu Ljethavského v naghoršem stave gsu._ abich odpovedni nebol, oznamujem to Vašeg Velkomožnosti ponižene prosice, bi negaki prostredek k polepšeni takich vynagst ráčili._ Moge domneni bi bolo, ktere opovažugem sa prednest: Staru Faru, ktere krov dnes zitra spadne, na maštale obratit._ Čo sa dotiče stareho kostela, tež velmi v zlem položeni sa nachádza, kteri až bi sa mosel zburat, ga bich myslel, Sanktuarium nehat na kaplnku, z veže urobit sipku, a prostredek pre prichod do noveho Kostela časom poburat._ Medzitim toto je len moje domneni, od Slavneho ale Patronátu zaviset bude učinit, vedla sveg moci a mudrich nahledov, čo sa bude lubit. S tim do Milosti sa poručagice zostavam Vašeg Velkomožnosti Vo Frivalde 15. maja 1866 poniženi služebnik Jozef Karell Farar Frivaldski“. Navrhoval, aby sa z veže urobila sýpka a svätyňa ponechala ako kaplnka. Stredná časť sa mala zbúrať kvôli priechodu do kostola. Po zrúcaní lode, veže a sakristie v roku 1866 sa však zachovalo len mierne pretiahnuté, polkruhovo ukončené presbytérium, zaklenuté gotickými rebrami, ktoré sa zarezávajú do múrov presbytéria. Presbytérium osvetľujú štyri okná. V strede je kruhové románske okno, dve bočné okná sú pozdĺžne gotické. Na pravej strane vedľa gotického okna sa nachádza polkruhovo ukončené románske okno. Na ľavej strane je nikovité pastofórium a gotický portál, vedúci do sakristie. Presbytérium na začiatku 20. storočia slúžilo ako farská sýpka, dokonca v 50-tych rokoch v ňom skladovali naftu, a tak zostalo značne poškodené. V r. 1993 v ňom Slovenský pamiatkový ústav v Bratislave uskutočnil archeologický prieskum, ktorý objavil torzo základov stavby staršej ako starý kostolík, tiež úlomky keramiky z 18. a 19. storočia a mince zo 17. až 19. storočia. V druhej dekáde 21. storočia prebieha odkrývanie fresiek.

Farár Jozef Karell založil tiež fundáciu, z ktorej úrokov sa mali kupovať a rozdávať knihy. Tento oduševnený kňaz skončil svoju pozemskú púť v roku 1876 a je pochovaný na cintoríne medzi svojimi veriacimi. Na jeho hrobe stojí pomník s nápisom: „Postoj Pútniku! Tu leží pastier uprostred svojich oviec JOZEF KARELL v 63. roku svojho života zomrel dňa 30. mája 1876.“ Pod krížom je otvorená Biblia s textom: „Evanj. Lukáša, kap. 6, v.17-23.“

Od júna do októbra 1876 spravoval farnosť Alexander Hollý, po ňom prevzal správu Anton Šimko, ktorý sa v roku 1891 stal kanonikom a odišiel do Nitry. Do roku 1900 bol duchovným správcom Eduard Tvrdý, po jeho odchode do Kolárovic prišiel do Frivaldu farár Ľudovít Blažek. Počas siedmich rokov pastorácie usilovne šíril mariánsku úctu vo Frivalde. V roku 1902 zakúpil pre kostol krížovú cestu. Vlastným  kladom vydal malú 24-stranovú brožúrku o Frivalde, ktorú zostavil Jozef Buday asi v r. 1904, vtedy totiž zostavil aj brožúrku o Višňovom. Farár Blažek dal tiež vytlačiť obrázky milostivej sochy. Chcel dať obnoviť a vymaľovať kostol, avšak nemal k tomu dostatok finančných prostriedkov. V roku 1907 bol vymenovaný za dekana – farára do Rosiny. V r. 1936 bol vymenovaný za nitrianskeho kanonika, kde o dva roky zomrel. Po krátkom spravovaní farnosti farárom Jozefom Benešom sa v roku 1908 stal duchovným správcom Július Horvát.

Július Horvát pôsobil vo Frivalde celých tridsať rokov. V roku 1911 dal vymaľovať interiér kostola. V roku 1915 zakúpili Frivaldčania, ktorí žili v Amerike, novú krstiteľnicu a darovali ju kostolu. V rokoch 1918-1920 bola vedľa starej cesty z Rajca do Fačkova postavená kaplnka svätej Anny, na mieste staršej kamennej kaplnky. S ňou sa spája legenda: „Počas stavby kaplnky cez obedňajší oddych si sadli Michal z Rajca a Štefan Šimun na trávu, aby sa občerstvili. Sedeli v tieni kaplnky, keď sa zrazu spravila žiara a pred nimi sa objavila postava ženy ako živá. Usúdili, že je to asi svätá Anna, preto sa ponáhľali oznámiť to pánovi farárovi Horvátovi, ktorý spolu s ostatnými obyvateľmi Frivaldu utekali ku kaplnke, aby uvideli zjavenie.“ Kaplnka bola neskôr zároveň triangulačným bodom. Najväčšou Horvátovou zásluhou je kalvária, postavená na stráni neďalekého vŕšku juhovýchodne od kostola. Totiž frivaldskí rodáci, žijúci v Amerike, sa uchránili od prvej svetovej vojny. Preto sa dohodli, že vo svojom rodisku postavia kalváriu z povďačnosti voči dobrotivej Prozreteľnosti a Matke Božej. Zbierka mala mimoriadny úspech. Veriaci Frivaldčania pod starostlivým dozorom pánov Martina Pakoša a Filipa Mika, ktorí došli z Ameriky, začali stavať v roku 1920. Reliéfy do kaplniek vyhotovili v Mníchove z kamenistej masy s rámami z tvrdého dreva. Na vrchu kalvárie postavili jednovežovú kaplnku s obrazom Nanebovstúpenia Pána. Vedľa oltára sú sochy slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Naľavo osadili na stenu veľkú mramorovú doska s menami dobrodincov, ktorí finančne pomohli postaviť kalváriu. Na slávnostnej posviacke, ktorú vykonal nitriansky biskup Karol Kmeťko dňa 29. mája 1921, sa zúčastnilo vyše 15 000 veriacich zo širokého okolia. Slávnostnú homíliu predniesol páter Irenej, gvardián františkánskeho kláštora v Žiline. Súčasne s kalváriou postavili lurdskú kaplnku pri prameni, ktorý vyviera pod kalváriou. Do roku 1918 stál na tom mieste kríž. Výskum preukázal, že voda obsahuje vápnik a horčík, pôsobí blahodarne na srdce a posilňuje kosti. Priezračný prameň nezamŕza ani v najtuhších mrazoch. K tomuto prameňu sa viaže legenda, ktorá hovorí o tom, ako istá žobráčka prišla na Zelený štvrtok na kalváriu. Bola nevidomá, avšak keď si pretrela oči vodou z prameňa vzývajúc Pannu Máriu o pomoc, zrak sa jej vrátil. Vo vnútri lurdskej kaplnky je mnoho ďakovných tabuliek za uzdravenie a vyslyšanie prosieb od vďačných ctiteľov. V roku 1923 dal Július Horvát vyhotoviť album fotografií z frivaldskej kalvárie. Z milodarov obetavých pútnikov zakúpil tiež betlehem, sochy, zástavy. Dal tiež opraviť organ, v roku 1926 dal premaľovať kazateľnicu i oltáre a v roku 1930 zakúpil do kostola keramickú dlažbu. V roku 1938 odišiel do Nitrianskej Stredy. Neskôr pôsobil v Konskej, kde 30. apríla 1955 zomrel ako penzista a kde je aj pochovaný.

Od 1. augusta 1938 sa stal duchovným správcom frivaldskej farnosti Viliam Jozef Máchal. Narodil sa 28. marca 1910 v Oponiciach. Za kňaza bol vysvätený 18. marca 1934 v Nitre. Okrem dušpastierskej činnosti vynikal ako ľudový náboženský spisovateľ. Tento veľký ctiteľ Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie má veľkú zásluhu na zveľadení tohto pútnického miesta. V roku 1939 zakúpil pre kostol sochu Božského Srdca Ježišovho podľa vzoru „Mont-Martre“. Sadrová socha meria 130 cm. Reprodukcia sochy Božského Srdca je titulnou stranou jeho knižočky „Jeho Srdce je s nami“. Taktiež dal postaviť kamenný kríž pred kostolom. Tento zhotovili z terchovského prírodného kameňa, na ňom je vykresaný farebný reliéf Najsvätejšej Trojice. Na tento mohutný, päť metrov vysoký kríž prispeli svojimi milodarmi farníci, ktorých mená sú vyryté pod reliéfom na čiernej švédskej žule. Najväčšou pamiatkou na neho ostane kniha „Frivald“, ktorú zostavil a vlastným nákladom vydal v Žiline v roku 1940 v počet dvetisíc kusov. 78-stranová knižočka bola v predaji už v decembri. Pre jej precízne spracovanie zostáva vzácnym prameňom. Vrúcne je vyznanie úcty k Panne Márii:

„Vykvitla ruža vo frivaldskom chráme. Krásne sa skveje na presvätom stane. Zapustila korene u ľudí a v údolí svojho Boha, ktoré je jej dedičstvom, príbytok má v obci plnej svätých. Je vyvýšená ako céder v Libanone, ako cyprus na vrchu Sion. Je vysoká ako palma v Kádesi a ako ružový štep v Jerichu. Ako spanilá oliva v poli a ako javor pri vode, tak je vyvýšená na uliciach. Vydáva zo seba vôňu ako balzam a škorica. Vydáva ľúbeznú vôňu sťa vyberaná myrha. Ako vinič urodila voňavé a ľúbezné ovocie, jej kvety sa stali slávnym a poctivým ovocím. Ona je Matkou krásneho milovania, bázne a poznania, i svätej nádeje. U nej je všetka milosť cesty a pravdy, u nej je všetka nádej života a cnosti. K nej majú ísť všetci, čo po nej túžia, a nasýtia sa jej ovocím.  Veď jej duch je sladší než med a jej dedičstvo je viac než medový plást. Jej pamiatka potrvá naveky... Blahoslavený je ten, kto zachováva jej cesty. Blahoslavený je človek, ktorý ju počuje, ktorý každodenne bdie pri jej dverách a čaká na ich prahu. Kto ju nájde, nájde život a dosiahne spasenie od Pána.....“

Nie menej vzácne sú však aj iné knižky, ktoré vydal tlačou:

  1. Regina Cleri (Kráľovná kňazov), I. vydanie v roku 1941 v Žiline, 2. vydanie v roku 1943 v SSV Trnava, 2. Jeho Srdce je s nami, Žilina 1941,
  2. Dobré matky, SSV Trnava 1943,
  3. Krátke kázne, SSV Trnava 1944.

Bola oznámená knižka o poverách, ale na trhu sa nezjavila. Máchalove knižky sú súborným vydaním článkov, ktoré uverejňoval v Našom Priateľovi, do ktorého prispieval už ako bohoslovec v Nitre. Prispieval aj do iných časopisov. Zomrel dňa 11. novembra 1953 v Žiline. Je pochovaný medzi svojimi veriacimi vedľa kňaza Jozefa Karella. Pozoruhodný je jeho epitaf: „Ak moja práca vzbudila v niekom zápal posvätnú vec - nežil som nadarmo!“

Po smrti Viliama Jozefa Máchala spravoval farnosť tri mesiace dr. Michal Michalka. Po ňom prišiel do farnosti farár Ondrej Závodský. Štyri roky spravoval Frivald, tu pochoval rodičov, matku na Vianoce 1956 a otca v marci 1958 a potom koncom marca 1958 odišiel do Pruského. Zomrel dňa 29. októbra 1990 v Malej Hradnej. Obaja kňazi, Viliam J. Máchal i Ondrej Závodský, dbali vo zvýšenej miere i na vnútornú výzdobu kostola. Frivaldské ženy a dievčatá vyšili v tých rokoch mnoho prekrásnych antipendií pre rôzne príležitosti na všetky oltáre a oltáriky, ako aj baldachýn a zástavky s invokáciami Loretánskych litánií. A tak milostivý chrám zdobí nielen Perla Najvzácnejšia, ale ozdobujú ho i pestrofarebne vyšívané kvety.


Až do polovice 20. storočia prichádzali pútnici pozdraviť Matku Božiu Frivaldskú v tieto štyri slávnostné dni: na Turíce, na slávnosť Najsvätejšej Trojice, na sviatok Narodenia Panny Márie /8. septembra/ a v deň Mena Panny Márie /12. septembra/. Na turíčne sviatky putovali k milostivej soche nemeckí veriaci z Handlovej, Prievidze, Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Gajdľa (dnes Kľačno) a iných dedín. Na slávnosť Narodenia Panny Márie 8. septembra prichádzali procesie z okolitých dedín: Ďurčiny, Zbyňova, Rajca, z ďaľšieho okolia z Pružiny a Mojtína. V nedeľu po sviatku Mena Panny Márie si mariánski ctitelia konali púť len súkromne.

Najväčšia púť bývala na slávnosť Najsvätejšej Trojice. V knihe Frivald opisuje Viliam J. Máchal púť nasledovne: „V trojičnú sobotu prichádzajú procesie, privíta ich miestny duchovný a majú možnosť pristúpiť k svätej spovedi u prítomných kňazov. Spovedá sa celý deň. Počas soboty si procesie konajú krížovú cestu na kalvárii. Večer o pol siedmej je kázeň pred kostolom. Po kázni býva procesia s Prevelebnou Oltárnou Sviatosťou z kostola na kalváriu. Z tejto procesie si každý odnáša najlepší dojem. Za večerného šera sa tiahne hore kalváriou ako ohnivý had niekoľko tisíc horiacich sviec. Ne kalvárii sa spievajú loretánske litánie a antifóna Zdravas‘, Kráľovná. Nasleduje návrat do kostola. Je už tma. Horiace sviece ešte viac vynikajú. Okolo baldachýna kráčajú frivaldské dievčatá oblečené v bledom kroji. Ledva, však môžeme dostať do kostola. I priestranstvo pred kostolom je úplne preplnené. Už ani ľudí nevidieť, iba nesmierny počet horiacich sviec. V kostole je požehnanie a Te Deum... Na trojičnú nedeľu sa slúžila svätá omše už od piatej hodiny takmer každú hodinu. O 8. hodine býva kázeň pred kostolom, o pol deviatej je svätá omša, o 10. hodine je slávnostná kázeň. O 11. hodine sa začína svätá omša s vyložením Prevelebnej Oltárnej Sviatosti: Jedna v chráme so spevom ľudu a druhá súčasne vonku, ktorú sprevádza hudba.“

Za štyridsať rokov chceli mnohí nepriatelia svätej Cirkvi vymazať toto starobylé pútnické miesto z mapy Rajeckej doliny. I názov zmenili na Rajeckú Lesnú. Farár Alexander Klabník, ktorý sa narodil 4. novembra 1912 v Papradne a 11. júna 1939 bol v Nitre vysvätený za kňaza, prišiel 1. apríla 1958 zo Slopnej ako duchovný správca. Pred každou púťou prežíval ťažké chvíle, mlčky znášal vypočúvanie a prenasledovanie, v niektorých rokoch nesmel ísť ani v procesii s Prevelebnou Oltárnou Sviatosťou na kalváriu. Pútnici však navštevovali Frivald – Rajeckú Lesnú v hojnom počte i za totalitného režimu, ktorý neprial Cirkvi. U nebeskej Matky hľadali pomoc, útočište i ochranu. A Ona pomáhala. V roku 1962 zakúpili nový organ, nakoľko pôvodný organ vyradili z prevádzky ešte v roku 1950, zatiaľ sa používalo harmónium. V roku 1966 pred oslavou storočnice posvätenia chrámu sa nanovo vymaľoval celý kostol, v roku 1967 zakúpili a posvätili nový zvon. V rámci pokoncilovej obnovy dal zhotoviť oltár tvárou k ľudu, elektrifikovala sa kalvária a oplotili priestor okolo lurdskej kaplnky. V roku 1974 sa zakúpili nové spovednice, ozvučil kostol, o desať rokov neskôr sa zakúpili nové lavice a vnútorné steny chrámu boli obložené drevom. V roku 1988 sa inštalovalo kúrenie vo vnútri kostola. Alexander Klabník opatroval tri svedectvá o zjavení svätej Anny „Na Hôrkach“, chcel tam postaviť malý kostolík, ale toto sa mu nepodarilo zrealizovať.

Patrónom frivaldskej fary a kostola bola šľachtická rodina Ballestrem zo Sliezska. V Nemecku žil z tejto rodiny Caspar von Ballestrem (1930-2008), známy ako „Spievajúci kapucín“. Pred časom navštevoval kostoly patronátu jeho rodiny. V roku 1965 osobne navštívil aj Frivald.

V týchto ťažkých rokoch obmedzovania púti a púťových pobožností, ktoré sa mohli konať len vo vnútri kostola, prispel veľkou mierou k rozšíreniu mariánskej úcty mladý kňaz Peter Danihel, dekan-farár v Konskej, ktorý pastoračne pomáhal Alexandrovi Klabníkovi počas pútí. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie, čo sa odzrkadľovalo v jeho kázňach. Zomrel 1. júla 1986 v Bratislave. Je pochovaný v Konskej. Hoci zomrel 40-ročný, zanechal všetkým, nielen svojim veriacim farníkom, ale i frivaldským pútnikom príklad úcty a nesmiernej lásky k Božej Matke. Po jeho smrti sa začali čoraz viac na púťach zúčastňovať mladí ľudia s mládežníckym programom.

Keďže stará farská budova už bola schátraná, pripravovala sa stavba novej fary. Farár Alexander Klabník mal veľkolepé plány, avšak nebol ešte príhodný čas pre jej začatie. Od 1. februára 1990 sa stal duchovným správcom farnosti dekan-farár Pavol Šadlák. Narodil sa 15. januára 1949 v Krásne nad Kysucou, kňazskú vysviacku prijal 8. júna 1975 v Bratislave. Do Rajeckej Lesnej prišiel z Trenčianskej Turnej. Svoje organizačné schopnosti využil hneď od začiatku pre stavbu farskej budovy, ktorú postavil s Božou pomocou, pod ochranou nebeskej Matky, s pomocou obetavých farníkov a šľachetných dobrodincov, v pamätnom roku návštevy Svätého Otca v našej vlasti, za sedem mesiacov. Urobilo sa tiež odvodnenie kostola, obnovila sa fasáda kostola i kalvárie, ako i jej osvetlenie. V kaplnke Nanebovstúpenia Pána na vrchole kalvárie presunuli tabuľu s menami dobrodincov napravo. Už od polovice novembra bývali kňazi v novej fare, pán dekan na prízemí, starý pán farár na poschodí v dvoch izbách. Slávnostnú posviacku vykonal nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec v sobotu 8. decembra 1990 na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Na posviacke sa zúčastnili okolití kňazi, novovysvätení diakoni a veľké množstvo božieho ľudu. Slávnosť bola o to vznešenejšia, keďže hlavným celebrantom bol sám zástupca Svätej Stolice v Česko-Slovensku arcibiskup Giovanni Battista Coppa.

V marci 1991 bola stará fara zbúraná. Pri príležitosti 125. výročia postavenia chrámu a 70. výročia postavenia kalvárie zostavil dekan Pavol Šadlák s pomocou organistky Beáty Peknej 52-stranovú brožúrku s názvom „Dejiny pútnického miesta Friwald – Rajecká Lesná“. Pri kostole bola postavená jednopodlažná budova so štyri spovednicami z oboch strán ako Dom Božieho milosrdenstva, sgrafito Matky milosrdenstva vytvoril miestny umelec a reštaurátor Ján Šimun. Od júla sa maľoval interiér kostola, následne sa reštaurovali oltáre, zmenilo sa osvetlenie a ozvučenie. V marci 1992 firma z Vyškova namontovala do veže vežové hodiny, ktoré zakúpila obec. Napravo od farskej budovy bol postavený Dom pútnikov, naľavo od fary postavili Dom Charitas pre rehoľné sestry. Pri príležitosti 80. narodenín bol vdp. Klabníkovi v novembri udelený titul honorárneho dekana.

V apríli 1994 bola vo farnosti veľká slávnosť. V rámci putovania milostivej sochy Fatimskej Panny Márie po Európe prišla 28. apríla podvečer aj do Rajeckej Lesnej, v slávnostnom sprievode ju niesli od rázcestia až na poľný oltár pri kostole, kde bola slávnostná sv. omša a po nej celonočná adorácia. V chráme sa tak stretli dve milostivé sochy. Ráno po svätej omši ju odviezli do Višňového. Ján Chryzostom kardinál Korec vyjadrujúc prosby a želania kňazstva i veriacich požiadal 1. mája 1994 Kongregáciu o Božom kulte a disciplíne sviatostí o udelenie titulu „Basilica Minor“ pre kostol v Rajeckej Lesnej. V tom roku sa zrekonštruovala a rozšírila sakristia.

Dňa 29. januára 1995 posvätil nitriansky pomocný biskup František Rábek základný kameň pre Dom Božieho narodenia, v ktorom sa malo umiestniť veľkolepé dielo Slovenský Betlehem od autora majstra Jozefa Pekaru z Rajeckých Teplíc. Na jar sa začal upravovať Dom Božieho milosrdenstva podľa projektu  Stanislava Machovčáka zo Staškova. Stavebné práce viedli Štefan Bôtoš a Ivan Biely. S myšlienkou umiestniť toto rezbárske dielo majstra Jozefa Pekaru z Rajeckých Teplíc práve v Rajeckej Lesnej prišiel bývalý kaplán z Konskej Vojtech Valent, ktorý istý čas pôsobil v Rakúsku a občas navštevoval vdp. Klabníka. Obidvom starým kňazom veľmi záležalo na tejto realizácii. Žiaľ, ani jeden z nich sa toho nedožil. Vojtech Valent zomrel 5. septembra 1994 v Mýtnej Novej Vsi a Alexander Klabník, ktorý v novembri 1994 utrpel mozgovú porážku s čiastočnou stratou zraku, zomrel 18. júna 1995, týždeň po trojičnej púti, v žilinskej nemocnici. Pohreb vdp. Klabníka sa konal 22. júna 1995, pochovali ho vedľa chrámu Narodenia Panny Márie. Na slávnosť Krista Kráľa 26. novembra 1995 požehnal a otvoril strednú časť Slovenského betlehema nitriansky sídelný biskup Ján Chryzostom kardinál Korec SJ. Pred začiatkom štedrovečernej polnočnej svätej omše v roku 1995 sa mohli veriaci prvý raz započúvať do tónov elektrickej zvonkohry, inštalovanej vo veži kostola, ktorú zakúpila obec Rajecká Lesná. Zvonkohra má naprogramovaných 40 piesní vrátane najznámejšej vianočnej piesne Tichá noc, svätá noc. Zvonkohra zaznieva počas dňa pred každou celou hodinou.

V roku 1996 bola obnovená kalvária a v pútnickom areáli postavili nový oltár na mieste starej fary. Na septembrovej púti sa zúčastnil aj don Stefano Gobbi z Talianska, zakladateľ Mariánskeho kňazského hnutia. Prítomných bolo štyridsať kňazov a desaťtisíc pútnikov. V novembri na slávnosť Krista Kráľa požehnal don Anton Hlinka SDB západnú časť Slovenského Betlehema, východnú časť požehnal Ján Chryzostom kardinál Korec SJ v r. 1997.

Celé dielo s dĺžkou 8,5m, šírkou 2,5m a výškou 3m predstavuje vrchol rajeckých rezbárskych tradícií. Je učebnicou dejepisu i zemepisu, dýcha z neho optimizmus, radosť z práce i zo života, všedný i sviatočný deň jednoduchého človeka. Uprostred diela je scéna Božieho narodenia, začlenená do kostola v Rajeckej Lesnej. Okolo nej sú všetky slovenské regióny zastúpené svojimi najznámejšími miestami a pamiatkami, hrady Devín, Bratislava, Trenčín, Orava, katedrály v Trnave, Nitre, Spišskej Kapitule a Košiciach a iné. V pozadí sa týči Kriváň. Dielo zobrazuje práce a remeslá, ktorými sa voľakedy slovenský ľud zaoberal, jeho národné kroje, zvyky a spôsob života. Z vyše 300 postáv sa takmer polovica pohybuje, pracuje a zabáva. Súčasťou budovy je aj Galéria rezbárov na poschodí, kde sú vystavené drevorezby ďalších významných rezbárov ako Brieštenský, Veselý a Bača. V galérii sú tiež dva miestne kroje, mužský a ženský, a tiež niekoľko predmetov, pomocou ktorých sa ľudia v minulosti živili i pracovali.

V r. 1996 dekan vydal rozšírené vydanie brožúrky o Friwalde – Rajeckej Lesnej. Od júla 1997 mala farnosť aj výpomocného duchovného, staršieho kňaza Jozefa Marťáka, ktorý pôsobil až do júna 2001, kedy odišiel na odpočinok. Za svoju pastoračnú činnosť bol vdp. Pavol Šadlák v januári 1999 pri príležitosti životného jubilea vymenovaný za sídelného kanonika Sídelnej kapituly v Nitre. V tom roku vydal 48-stranovú brožúrku s názvom Slovenský Betlehem Rajecká Lesná. Taktiež v tom roku čiastočne zbúrali kaplnku svätej Anny Na Hôrkach a postavili novú modernú stavbu podľa projektu Ing. Machovčáka. Z pôvodnej kaplnky zostal iba podstavec do výšky 1m, na ktorom je umiestnený oltárik sv. Anny. Pôvodná 40-centimetrová soška zostala na oltári, pribudla nová socha, ktorú z Ríma priniesol vtedajší správca farnosti Čadca-Kýčerka vdp. Marek Smatana. Posviacku obnovenej kaplnky vykonal 30. júla 2000 vtedajší nitriansky pomocný biskup Mons. ThDr. Marián Chovanec. V r. 2000 bola opravená a odizolovaná aj Ludská kaplnka, dostala nový krov, krytinu, nové schody, stĺpikové zábradlie a nové dvere. Upravil sa terén okolo kaplnky. Do farnosti nastúpil novokňaz Jozef Tomica, ktorý po roku odišiel do farnosti Nitra-Klokočina. V máji 2000 sa konala Prvá celoslovenská púť bohoslovcov, 1. mája 2001 Druhá celoslovenská púť bohoslovcov.

Kongregácia o Božom kulte a disciplíne sviatostí zaslala 11. marca 2002 nitrianskemu biskupovi list nasledovného znenia: „Eminenza Reverendissima, a questa Congregazione per il Culto Divino e la Disciplina dei Sacramenti è gradito trasmettere all’Eminenza Vostra, in allegato, il Decreto del Dicastero, con il quale si concede in ottemperanza alla volontà del Santo Padre, il titolo di Basilica Minore alla chiesa parrocchiale di Maria Santissima Bambina a Rajecká Lesná nella diocesi di Nitra. Voglia gradire l’espressione del mio distinto  ossequio, con il quale mi confermo dell’Eminenza Vostra Reverendissima devotissimo +Francesco Pio Tamburrino Arcivescovo Segretario“. Týmto dekrétom na základe zvláštneho rozhodnutia Jeho Svätosti Veľkňaza JÁNA PAVLA II. udelila pútnickému farskému kostolu Narodenia Preblahoslavenej Panny Márie titul a hodnosť „BASILICA MINOR“, so všetkými právami a podľa príslušných liturgických predpisov. List bol farskému úradu doručený 7. mája 2002. Vysviacka baziliky sa konala 7. septembra 2002 s účasťou apoštolského nuncia v SR Mons. Henryka Nowackeho, biskupov a kňazov z celej Nitrianskej diecézy. Na pamiatku udalosti bola vyhotovená mramorová tabuľa s nasledovným textom:

„BULLA SV. OTCA O VYHLÁSENÍ ZA BAZILIKU MINOR RAJECKÁ LESNÁ

Na požiadanie J. Em. Jána Chryzostoma kardinála Korca, nitrianskeho biskupa, ... ktoré vyjadruje prosby a želania kňazstva a veriacich.  Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí na základe zvláštneho rozhodnutia Jeho Svätosti Veľkňaza Jána Pavla II. s radosťou ozdobuje pútnický Farský kostol Narodenia Preblahoslavenej Panny Márie v obci Rajecká Lesná na území Nitrianskej diecézy titulom a hodnosťou BAZILIKA MINOR so všetkými právomocami a liturgickými výsadami...                       

Rím 11. marca 2002“

Tabuľa je v súčasnosti umiestnená v predsieni baziliky. S titulom „bazilika minor“ sa spája získanie úplných odpustkov za obvyklých podmienok (sviatosť zmierenia, prijatie Eucharistie, modlitba Otče náš, Verím v Boha a na úmysel Svätého Otca) v týchto dňoch: vo výročný deň konsekrácie baziliky čiže 30. októbra, v deň liturgickej slávnosti titulu chrámu, čiže 8. septembra, slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla čiže 29. júna, vo výročný deň udelenia titulu baziliky čiže 7. septembra, potom raz v roku v deň, ktorý určí miestny ordinár a raz v roku v deň, ktorý si slobodne zvolí každý veriaci.

Prvým veľkým podujatím v bazilike bola púť detí, ktorú organizovalo Hnutie kresťanských spoločenstiev eRko 5. októbra 2002. Na púti sa deti modlili za misionárov v Afrike. Svätú omšu celebroval vtedajší nitriansky pomocný biskup Marián Chovanec. Púte detí sa v ďalších rokoch konali v druhú májovú sobotu. V roku 2004 sa zaviedlo do kostola vykurovanie v laviciach, nainštalovalo sa nové ozvučenie a osvetlenie baziliky. Farský úrad vydal 96-stranovú brožúrku s názvom Slovenský betlehem a Bazilika Narodenia Panny Márie Rajecká Lesná-Frivald, o päť rokov neskôr vyšlo druhé rozšírené 114-stranové vydanie. V apríli 2007 sa v apríli konala prvá púť hasičov. Od júla 2005 mala farnosť dvoch kaplánov, k Miroslavovi Bilčíkovi pribudol aj novokňaz Gustáv Lutišan. V júli 2006 nastúpil Anton Duník namiesto Miroslava Bilčíka. V auguste 2006 sa následkom dvoch vrtov pre miestnu fabriku čiastočne stratila voda z liečivého prameňa pod kalváriou. V októbri sa urobil nový vrt, voda sa našla v hĺbke 10m, čerpadlo ju privádza do nádrže, dostala názov Prameň svätého Františka. 17. novembra 2006 zomrel vo Švajčiarsku miestny rodák don Martin Mazák SDB, ktorý celý život prežil v zahraničí. Podľa želania ho previezli do Rajeckej Lesnej a 25. novembra 2006 pochovali vedľa baziliky.

V roku 2008 bola farnosť v rámci reorganizácie Slovenskej cirkevnej provincie začlenená do novovzniknutej Žilinskej diecézy, do ktorej bol za biskupa ustanovený banskobystrický pomocný biskup Tomáš Galis. Vdp. Šadlák sa tak stal titulárnym nitrianskym kanonikom, pôsobiacim v Žilinskej diecéze. Do baziliky pribudli štyri nové vitráže: Narodenie Pána, Obetovanie Pána v chráme, Sv. Peter a Pavol a Sv. Cyril a Metod. V roku 2009 odišiel kaplán Lutišan a kanonik chorľavel čoraz viac.

Kanonik Pavol Šadlák zomrel po dlhej chorobe 21. apríla 2010 v žilinskej nemocnici. Pohrebné obrady so sv. omšou vykonal žilinský biskup Tomáš Galis v sobotu 24. apríla 2010 v bazilike v Rajeckej Lesnej. Homíliu predniesol nitriansky biskup Viliam Judák. Rozlúčiť sa s ním prišlo asi dvesto kňazov zo Slovenska i z Česka a tisícky veriacich. Pochovali ho pri bazilike vedľa dona Mazáka. Po jeho smrti farnosť dočasne spravoval Anton Duník, ktorý na konci júna odišiel do Skalitého.

Od 1. júla 2010 nastúpil Ján Rusnák, ktorý sa narodil 20. mája 1971 v Námestove a vyrastal v Oravskej Polhore. Za kňaza bol vysvätený 21. júna 1997 v Tvrdošíne. Prišiel zo Zázrivej. V septembri 2010 nastúpil za výpomocného duchovného Marek Smatana, ktorý zároveň pôsobil ako koordinátor pútí za Žilinskú diecézu. V novembri toho roka bol starý organ odstránený, nahradil ho elektropneumatický koncertný nástroj z Nemecka. V máji 2011 bol zosnulý pápež Ján Pavol II. blahorečený v Ríme. V Krakove uchovávali jeho krv v ampulkách, po blahorečení ju začali rozdeľovať po kvapkách do farností. Na žiadosť vdp. Rusnáka bola jedna kvapka dovezená aj do baziliky a zaviedla sa modlitba Korunky k Božiemu milosrdenstvu v stredu a piatok o 15. hodine.

V septembri 2012 bol v doline Rybná posvätený oltár sv. Huberta. O realizáciu oltára sa postaral p. Miroslav Rybárik st. Posviacku vykonal Ján Rusnák. V tom roku sa začali sláviť fatimské soboty s účasťou biskupa Tomáša Galisa. Na septembrovú fatimskú sobotu priniesli aj milostivý obraz Čenstochovskej Panny Márie, tzv. Čiernej Madony, ktorá putovala po Slovensku v rámci púte „Od oceánu k oceánu“. Potom obraz putoval do Rajeckých Teplíc. 17. septembra priviezli do farnosti relikviu sv. Cyrila. Od rázcestia ju sprevádzali veriaci v procesii až do baziliky. Po svätej omši putovala relikvia do Rajca. V októbri zaviedli plynové kúrenie z chorusa smerom do lode baziliky. V roku 2013 sa realizovalo odvodnenie baziliky.

V máji 2014 sa vymenil šindeľ na streche presbytéria starého kostola. V júli sa začala rekonštrukcia hlavného oltára Narodenia Panny Márie i celej baziliky, ako aj oltára v areáli baziliky. Oltárik Božského Srdca z r. 1939 bol zrušený, presunuli tam krstiteľnicu, a sochu Božského Srdca umiestnili na roh bočného výpustku. Bola položená nová dlažba, zrenovovaná elektroinštalácia. Na augustovej fatimskej sobote sa zúčastnili aj dve rehoľné sestry z Fatimy, sr. Angela a sr. Marta. Sr. Angela sa prihovorila po taliansky, tajomník pána biskupa vdp. Peter Švec bol jej tlmočníkom. V roku 2015 sa pokračovalo v prácach v interiéri baziliky, realizovalo sa vysušovanie základov. Na fatimskú sobotu v júni 2015 doniesol biskup Galis relikvie fatimských detí Hyacinty a Františka pre baziliku.

16. mája 2016 vykonal biskup Tomáš Galis biskupskú vizitáciu. Nakoľko v r. 1876 bol kostol iba benedikovaný, ale nie konsekrovaný, keďže sa v kostole nenašli konsekračné kríže, biskup Tomáš Galis vykonal 30. októbra 2016 konsekráciu baziliky. Predchádzala jej trojdňová duchovná obnova. V júli 2017 sa začalo s rekonštrukciou presbytéria starého kostola Márie Kráľovnej anjelov. 26. augusta 2017 sa konala celoslovenská púť TV LUX. Pri príležitosti 100. výročia zjavenie Panny Márie vo Fatime pútnici do Fatimy pod vedením vdp. Smatanu zozbierali peniaze a dali urobiť zvon pre Rajeckú Lesnú. Na sviatok Panny Márie Ružencovej 7. októbra 2017 sa konalo zasvätenie Žilinskej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Na slávnostnej svätej omši, ktorú celebroval biskup Tomáš Galis, sa zúčastnilo asi 70 kňazov z celej diecézy. V roku 2018 zvonárska firma prerobila stolice zvonov. Odstavili odbíjanie vežových hodín a spustili iba elektrické odbíjanie hodín. Reštaurátorské práce na presbytériu starého kostola pokračovali aj v roku 2018. V máji 2019 počas fatimskej soboty biskup Galis posvätil zvon. Vo veži sa nachádza päť zvonov. 23. júna 2019 posvätil vdp. Rusnák malú kaplnku pri studničke v doline Suchá, kde v r. 1712 prepadli domanižského farára Juraja Vrtíka. Koncom júna 2019 odišiel Ján Rusnák do Pruského.

Od 1. júla 2019 sa stal farárom Marek Smatana. Narodil sa 13. februára 1972 v Topoľčanoch, vyrastal v Tesároch pri Jacovciach a 14. júna 1997 bol vysvätený za kňaza. Dva roky bol kaplánom v Čadci, potom sa stal administrátorom novovzniknutej farnosti Čadca-Kýčerka. V roku 2009 bol poverený starostlivosťou o pútnikov Žilinskej diecézy, preto sa v septembri 2010 stal výpomocným duchovným vo farnosti Rajecká Lesná. V auguste 2019 bola vyhotovená skrinka, v ktorej sú umiestnené všetky relikvie, ktoré bazilika obdržala. V rámci dotácie z Ministerstva kultúry SR pokračovali práce na presbytériu starého kostolíka aj v r. 2019 a 2020. V rokoch 2019-2021 bola obnovená aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Posviacku vykonal vdp. Smatana pri slávnostnej svätej omši pri kaplnke 16. mája 2022. Na Veľký piatok a Bielu sobotu roku 2022 bol Boží hrob prvýkrát umiestnený v presbytériu starého kostola, čím sa sanktuáriu po 156 rokoch prinavrátila dôstojnosť modlitbového miesta.

V júni 14. 6. 2022 oslávil vdp. Marek Smatana strieborné kňazské jubileum z tohoto dôvodu v decembri toho roka venoval finančné prostriedky na sochu sv. Jána Pavla II. v nadživotnej veľkosti  a zároveň túto sochu aj požehnal 8. decembra 2022 na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Socha je umiestnená pred  budovou  Slovenského Betlehema.

V rokoch 2020-2022 bola aj naša farnosť postihnutá pandémiou koronavírusu, ktorá obmedzila vysluhovanie sviatostí a duchovný život. Kvôli nej sa v r. 2020 nekonala slávnosť prvého svätého prijímania, až v júni 2021. Vďaka ochrane nebeskej Matky neboli straty na životoch také veľké. Za 28 mesiacov zomrelo 31 veriacich, z toho 16 mužov a 15 žien.

Nech nás Frivaldská Panna Mária ochraňuje aj naďalej...

 

Partneri

Kontakty

Milodar pre farnosť alebo pútne miesto
Rajecká Lesná - Frívald

Ak by ste chceli podporiť našu farnosť alebo pútné miesto, 
môžete svoj milodar zaslať na číslo účtu našej farnosti, 
alebo priamo cez QR kód
Pán Boh Vám zaplať! Ďakujeme! 
 
Názov účtu: Rímskokatolícka cirkev Farnosť R. Lesná 
IBAN: SK29 0900 0000 0000 7650 8134
GIBASKBX
Rajecká Lesná
01315  
Žilina, Slovakia
Telefónne číslo:
00 421 910 283 555
Free Joomla templates by Ltheme