27. máj 1866 bol najväčším sviatkom pre Frivaldskú Pannu Máriu, pre celý Frivald i široké nábožné okolie. Vtedy nielen posvätili nový chrám, ale aj preniesli milostivú sochu zo starého kostola do jej nového príbytku.
Vo farskej kronike „pro memoria“ sa píše o tejto udalosti nasledovne:
„Už 26. mája sem priputovali mariánski ctitelia zo vzdialenejších krajov v procesiách. Miestny farár ich náležite prijal a pristúpili k svätej spovedi u prítomných kňazov. Dňa 27. mája, teda v samotný sviatok, sa v starom kostole slúžili sväté omše už od rána, od piatej hodiny, a niekoľko tisíc veriacich pristúpilo k svätému prijímaniu. Pri tejto príležitosti myslíme, že prišlo vyše desaťtisíc pútnikov, a boli by prišli iste viacerí, keby nemuseli kvôli veľkým dažďom zostať doma. Okolo deviatej hodiny sa nebo vyjasnilo, a preto sa slávnosť mohla začať podľa stanoveného poriadku. Kňazi sa obliekli do rúcha. Posviacku nového kostola vykonal rajecký dekan Ján Ríha podľa predpísaných obradov na základe poverenia od biskupa Augustína Roškovániho. Potom šla procesia k starému kostolu, aby z neho preniesli milostivú sochu. Keď prišli k milostivému oltáru, všetci si kľakli na kolená a spievali hymnu ,Pred obrazom milostivým dietky sa schádzajú‘. Po skončení spevu zložil miestny pán farár milostivú sochu z oltára za nábožných povzdychov a sĺz veriacich a položil ju na nosidlá, ozdobené kvetmi. Nosidlá niesli štyria kňazi v dalmatikách: Jozef Steinhibel, farár z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Ľudovít Lopušný, farár z Gajdľa (dnes Kľačno), Ľudovít Borčický, farár z Rosiny a Peter Blaškovič, farár z Višňového. Sprevádzali ich ostatní kňazi, ktorí niesli vence. Sprievod šiel zo starého chrámu a okolo nového kostola. Ľud stál sprava i zľava a s dojatím spieval antifónu Zdravas, Kráľovná. Keď prišli so sochou doprostred nového chrámu, žilinský prepošt Andrej Lemeš zaintonoval pieseň „Magnificat anima mea Dominum – Velebí moja Duša Pána“. Chór pokračoval v speve. Medzitým dekan položil sochu na určené miesto. Kňazi po dvaja prichádzali s vencami k oltáru a kládli ich k nohám sochy. Potom dekan vystúpil na kazateľnicu a povedal kázeň o vzťahu Panny Márie k nášmu vykúpeniu a našej spáse. Nasledovala pontifikálna sv. omša s asistenciou kňazov, ktorú všemohúcemu Bohu obetoval žilinský prepošt-farár. Napokon boli slávnostné vešpery a vďakyvzdanie Pánu Bohu a Panne Márii.“
Jednoloďový neogotický kostol je postavený na pôdoryse obráteného kríža. Hlavné rameno je dlhé 32 metrov, priečne rameno je 26 metrov široké. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Na hlavnom oltári, ktorý má tri výklenky, stojí v prostrednom výklenku milostivá socha. zobrazuje Pannu Máriu ako mladú ženu – Matku. Jej štíhla a značne pretiahnutá 145cm vysoká postava má krátky hrudník a vysoko umiestnený driek. Stojí v tzv. kontraposte: na pevnej ľavej nohe s voľnou pravou nohou, ktorej koleno sa mierne vytláča spod šiat. Kontrapost sa však neprejavuje v pohybe ostatných častí tela. Chýba esovité pretiahnutie postavy, ktoré poväčšine býva dôsledkom kontrapostu. Postava Panny Márie je rovno vzpriamená, takmer strnulá, rovnako strnulé je aj držanie rúk. Na predlaktí pravej ruky nesie Ježiška jemne pridŕžajúc jeho nožičku elegantne sformovanými prstami, v ľavej ruke zas drží kráľovské žezlo. Rovnako strnulé je i držanie Ježiškovho tela. Nahé dieťa sediace na Máriinej ruke je rovno vzpriamené. Pravou rukou žehná veriacich, v ľavej ruke okázalo drží zemeguľu s krížom. Pre obidve postavy je charakteristické zohnutie rúk do pravého uhla, čo vyvoláva dojem strnulosti tela, ale zároveň umocňuje ich hieratické postoje. Obličaje postáv sú mierne odlišné. Panna Mária má pretiahnutú oválnu tvár s dlhým nosom, zaobleným telom, vysoko zdvihnutými nadočnicovými oblúkmi, malými mäkko rezanými ústami a ešte menšou briadkou, ktorá má v strede jamku. Husté vlasy jej spadajú na plecia a vlnia sa v mäkkých krivkách. Máriina tvár predstavuje dobový ideál krásy, ktorého znaky sa v rozličných obmenách a kombináciách vyskytujú na väčšine sôch Madon z obdobia vrcholnej a neskorej gotiky. Ježiškova tvár je okrúhla so širokým čelom a krátkymi vlasmi. Medzi Máriou a Ježiškom nepozorujeme intímny vzťah, ako býva medzi matkou a dieťaťom. Obidve postavy sa obracajú priamo k divákovi, Panna Mária pôvodne s kráľovskou korunou na hlave drží na pravej ruke okázalým spôsobom Ježiška a v druhej ruke má kráľovské žezlo. Rezbár, asi na žiadosť objednávateľa, chcel korunou a žezlom naznačiť, že Panna Mária je Kráľovná neba. Ježiškovej postave zas chýba detská hravosť. Hoci je nahý, predsa vzpriamene sedí, takmer hieraticky, ako veľkňaz a panovník zároveň. Pravou rukou požehnáva ľud, ľavou mu ukazuje symbol vlády nad svetom. Žehnajúce gesto naznačuje Spasiteľovu veľkokňazskú hodnosť, zemeguľa s krížom ho označuje ako vládcu sveta a všehomíra. Tvár Panny Márie i Ježiška oživuje úsmev, ktorý sľubuje pochopenie a milosrdenstvo pre kajúcnikov i ctiteľov. Vznik Madony v období neskorej gotiky potvrdzuje aj riešenie drapérie na Máriinej postave. Oblečená je do strieborného spodného rúcha stiahnutého na drieku pásom a spadajúceho v takmer vertikálnych záhyboch k zemi, na ktorej sa skladá do dekoratívne usporiadaných lámaných záhybov. Výrazným štylistickým znakom je riasenie plášťa. Otvorený pozlátený plášť, prehodený cez Máriine plecia, spadá cez jej ľavú ruku pozdĺž ľavého boku v dlhej krivke až k zemi, kde sa riasi podobne ako spodné rúcho v lámaných záhyboch. V kompozícii týchto záhybov sa výrazne uplatňuje ľavý cíp plášťa, ktorý v podobe ostrého ucha smeruje nadol. Na hlavnom oltári okrem milostivej sochy Madony sú z barokového oltára z r. 1732 dve plastiky anjelov – svetlonosov. V menších výklenkoch sú postavy anjelov. V bočných ramenách kostola napravo je oltár svätého Jozefa a naľavo je oltár svätej Anny. Vľavo tiež stojí krstiteľnica. Hranolová veža má ihlancovú strechu. Vo veži sú štyri zvony.
Čo sa stalo so starým kostolom? Dňa 15. mája 1866 napísal farár Jozef Karell direktorovi lietavského panstva Vojtechovi Šmialovskému list nasledovného znenia: „Veľkomožni pan Director, Pane milostivi! Stavi gazdovske Fary Frivaldskej Slavneho Patronatu Ljethavského v naghoršem stave gsu._ abich odpovedni nebol, oznamujem to Vašeg Velkomožnosti ponižene prosice, bi negaki prostredek k polepšeni takich vynagst ráčili._ Moge domneni bi bolo, ktere opovažugem sa prednest: Staru Faru, ktere krov dnes zitra spadne, na maštale obratit._ Čo sa dotiče stareho kostela, tež velmi v zlem položeni sa nachádza, kteri až bi sa mosel zburat, ga bich myslel, Sanktuarium nehat na kaplnku, z veže urobit sipku, a prostredek pre prichod do noveho Kostela časom poburat._ Medzitim toto je len moje domneni, od Slavneho ale Patronátu zaviset bude učinit, vedla sveg moci a mudrich nahledov, čo sa bude lubit. S tim do Milosti sa poručagice zostavam Vašeg Velkomožnosti Vo Frivalde 15. maja 1866 poniženi služebnik Jozef Karell Farar Frivaldski“. Navrhoval, aby sa z veže urobila sýpka a svätyňa ponechala ako kaplnka. Stredná časť sa mala zbúrať kvôli priechodu do kostola. Po zrúcaní lode, veže a sakristie v roku 1866 sa však zachovalo len mierne pretiahnuté, polkruhovo ukončené presbytérium, zaklenuté gotickými rebrami, ktoré sa zarezávajú do múrov presbytéria. Presbytérium osvetľujú štyri okná. V strede je kruhové románske okno, dve bočné okná sú pozdĺžne gotické. Na pravej strane vedľa gotického okna sa nachádza polkruhovo ukončené románske okno. Na ľavej strane je nikovité pastofórium a gotický portál, vedúci do sakristie. Presbytérium na začiatku 20. storočia slúžilo ako farská sýpka, dokonca v 50-tych rokoch v ňom skladovali naftu, a tak zostalo značne poškodené. V r. 1993 v ňom Slovenský pamiatkový ústav v Bratislave uskutočnil archeologický prieskum, ktorý objavil torzo základov stavby staršej ako starý kostolík, tiež úlomky keramiky z 18. a 19. storočia a mince zo 17. až 19. storočia. V druhej dekáde 21. storočia prebieha odkrývanie fresiek.
Farár Jozef Karell založil tiež fundáciu, z ktorej úrokov sa mali kupovať a rozdávať knihy. Tento oduševnený kňaz skončil svoju pozemskú púť v roku 1876 a je pochovaný na cintoríne medzi svojimi veriacimi. Na jeho hrobe stojí pomník s nápisom: „Postoj Pútniku! Tu leží pastier uprostred svojich oviec JOZEF KARELL v 63. roku svojho života zomrel dňa 30. mája 1876.“ Pod krížom je otvorená Biblia s textom: „Evanj. Lukáša, kap. 6, v.17-23.“
Od júna do októbra 1876 spravoval farnosť Alexander Hollý, po ňom prevzal správu Anton Šimko, ktorý sa v roku 1891 stal kanonikom a odišiel do Nitry. Do roku 1900 bol duchovným správcom Eduard Tvrdý, po jeho odchode do Kolárovic prišiel do Frivaldu farár Ľudovít Blažek. Počas siedmich rokov pastorácie usilovne šíril mariánsku úctu vo Frivalde. V roku 1902 zakúpil pre kostol krížovú cestu. Vlastným kladom vydal malú 24-stranovú brožúrku o Frivalde, ktorú zostavil Jozef Buday asi v r. 1904, vtedy totiž zostavil aj brožúrku o Višňovom. Farár Blažek dal tiež vytlačiť obrázky milostivej sochy. Chcel dať obnoviť a vymaľovať kostol, avšak nemal k tomu dostatok finančných prostriedkov. V roku 1907 bol vymenovaný za dekana – farára do Rosiny. V r. 1936 bol vymenovaný za nitrianskeho kanonika, kde o dva roky zomrel. Po krátkom spravovaní farnosti farárom Jozefom Benešom sa v roku 1908 stal duchovným správcom Július Horvát.
Július Horvát pôsobil vo Frivalde celých tridsať rokov. V roku 1911 dal vymaľovať interiér kostola. V roku 1915 zakúpili Frivaldčania, ktorí žili v Amerike, novú krstiteľnicu a darovali ju kostolu. V rokoch 1918-1920 bola vedľa starej cesty z Rajca do Fačkova postavená kaplnka svätej Anny, na mieste staršej kamennej kaplnky. S ňou sa spája legenda: „Počas stavby kaplnky cez obedňajší oddych si sadli Michal z Rajca a Štefan Šimun na trávu, aby sa občerstvili. Sedeli v tieni kaplnky, keď sa zrazu spravila žiara a pred nimi sa objavila postava ženy ako živá. Usúdili, že je to asi svätá Anna, preto sa ponáhľali oznámiť to pánovi farárovi Horvátovi, ktorý spolu s ostatnými obyvateľmi Frivaldu utekali ku kaplnke, aby uvideli zjavenie.“ Kaplnka bola neskôr zároveň triangulačným bodom. Najväčšou Horvátovou zásluhou je kalvária, postavená na stráni neďalekého vŕšku juhovýchodne od kostola. Totiž frivaldskí rodáci, žijúci v Amerike, sa uchránili od prvej svetovej vojny. Preto sa dohodli, že vo svojom rodisku postavia kalváriu z povďačnosti voči dobrotivej Prozreteľnosti a Matke Božej. Zbierka mala mimoriadny úspech. Veriaci Frivaldčania pod starostlivým dozorom pánov Martina Pakoša a Filipa Mika, ktorí došli z Ameriky, začali stavať v roku 1920. Reliéfy do kaplniek vyhotovili v Mníchove z kamenistej masy s rámami z tvrdého dreva. Na vrchu kalvárie postavili jednovežovú kaplnku s obrazom Nanebovstúpenia Pána. Vedľa oltára sú sochy slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Naľavo osadili na stenu veľkú mramorovú doska s menami dobrodincov, ktorí finančne pomohli postaviť kalváriu. Na slávnostnej posviacke, ktorú vykonal nitriansky biskup Karol Kmeťko dňa 29. mája 1921, sa zúčastnilo vyše 15 000 veriacich zo širokého okolia. Slávnostnú homíliu predniesol páter Irenej, gvardián františkánskeho kláštora v Žiline. Súčasne s kalváriou postavili lurdskú kaplnku pri prameni, ktorý vyviera pod kalváriou. Do roku 1918 stál na tom mieste kríž. Výskum preukázal, že voda obsahuje vápnik a horčík, pôsobí blahodarne na srdce a posilňuje kosti. Priezračný prameň nezamŕza ani v najtuhších mrazoch. K tomuto prameňu sa viaže legenda, ktorá hovorí o tom, ako istá žobráčka prišla na Zelený štvrtok na kalváriu. Bola nevidomá, avšak keď si pretrela oči vodou z prameňa vzývajúc Pannu Máriu o pomoc, zrak sa jej vrátil. Vo vnútri lurdskej kaplnky je mnoho ďakovných tabuliek za uzdravenie a vyslyšanie prosieb od vďačných ctiteľov. V roku 1923 dal Július Horvát vyhotoviť album fotografií z frivaldskej kalvárie. Z milodarov obetavých pútnikov zakúpil tiež betlehem, sochy, zástavy. Dal tiež opraviť organ, v roku 1926 dal premaľovať kazateľnicu i oltáre a v roku 1930 zakúpil do kostola keramickú dlažbu. V roku 1938 odišiel do Nitrianskej Stredy. Neskôr pôsobil v Konskej, kde 30. apríla 1955 zomrel ako penzista a kde je aj pochovaný.
Od 1. augusta 1938 sa stal duchovným správcom frivaldskej farnosti Viliam Jozef Máchal. Narodil sa 28. marca 1910 v Oponiciach. Za kňaza bol vysvätený 18. marca 1934 v Nitre. Okrem dušpastierskej činnosti vynikal ako ľudový náboženský spisovateľ. Tento veľký ctiteľ Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie má veľkú zásluhu na zveľadení tohto pútnického miesta. V roku 1939 zakúpil pre kostol sochu Božského Srdca Ježišovho podľa vzoru „Mont-Martre“. Sadrová socha meria 130 cm. Reprodukcia sochy Božského Srdca je titulnou stranou jeho knižočky „Jeho Srdce je s nami“. Taktiež dal postaviť kamenný kríž pred kostolom. Tento zhotovili z terchovského prírodného kameňa, na ňom je vykresaný farebný reliéf Najsvätejšej Trojice. Na tento mohutný, päť metrov vysoký kríž prispeli svojimi milodarmi farníci, ktorých mená sú vyryté pod reliéfom na čiernej švédskej žule. Najväčšou pamiatkou na neho ostane kniha „Frivald“, ktorú zostavil a vlastným nákladom vydal v Žiline v roku 1940 v počet dvetisíc kusov. 78-stranová knižočka bola v predaji už v decembri. Pre jej precízne spracovanie zostáva vzácnym prameňom. Vrúcne je vyznanie úcty k Panne Márii:
„Vykvitla ruža vo frivaldskom chráme. Krásne sa skveje na presvätom stane. Zapustila korene u ľudí a v údolí svojho Boha, ktoré je jej dedičstvom, príbytok má v obci plnej svätých. Je vyvýšená ako céder v Libanone, ako cyprus na vrchu Sion. Je vysoká ako palma v Kádesi a ako ružový štep v Jerichu. Ako spanilá oliva v poli a ako javor pri vode, tak je vyvýšená na uliciach. Vydáva zo seba vôňu ako balzam a škorica. Vydáva ľúbeznú vôňu sťa vyberaná myrha. Ako vinič urodila voňavé a ľúbezné ovocie, jej kvety sa stali slávnym a poctivým ovocím. Ona je Matkou krásneho milovania, bázne a poznania, i svätej nádeje. U nej je všetka milosť cesty a pravdy, u nej je všetka nádej života a cnosti. K nej majú ísť všetci, čo po nej túžia, a nasýtia sa jej ovocím. Veď jej duch je sladší než med a jej dedičstvo je viac než medový plást. Jej pamiatka potrvá naveky... Blahoslavený je ten, kto zachováva jej cesty. Blahoslavený je človek, ktorý ju počuje, ktorý každodenne bdie pri jej dverách a čaká na ich prahu. Kto ju nájde, nájde život a dosiahne spasenie od Pána.....“
Nie menej vzácne sú však aj iné knižky, ktoré vydal tlačou:
- Regina Cleri (Kráľovná kňazov), I. vydanie v roku 1941 v Žiline, 2. vydanie v roku 1943 v SSV Trnava, 2. Jeho Srdce je s nami, Žilina 1941,
- Dobré matky, SSV Trnava 1943,
- Krátke kázne, SSV Trnava 1944.
Bola oznámená knižka o poverách, ale na trhu sa nezjavila. Máchalove knižky sú súborným vydaním článkov, ktoré uverejňoval v Našom Priateľovi, do ktorého prispieval už ako bohoslovec v Nitre. Prispieval aj do iných časopisov. Zomrel dňa 11. novembra 1953 v Žiline. Je pochovaný medzi svojimi veriacimi vedľa kňaza Jozefa Karella. Pozoruhodný je jeho epitaf: „Ak moja práca vzbudila v niekom zápal posvätnú vec - nežil som nadarmo!“
Po smrti Viliama Jozefa Máchala spravoval farnosť tri mesiace dr. Michal Michalka. Po ňom prišiel do farnosti farár Ondrej Závodský. Štyri roky spravoval Frivald, tu pochoval rodičov, matku na Vianoce 1956 a otca v marci 1958 a potom koncom marca 1958 odišiel do Pruského. Zomrel dňa 29. októbra 1990 v Malej Hradnej. Obaja kňazi, Viliam J. Máchal i Ondrej Závodský, dbali vo zvýšenej miere i na vnútornú výzdobu kostola. Frivaldské ženy a dievčatá vyšili v tých rokoch mnoho prekrásnych antipendií pre rôzne príležitosti na všetky oltáre a oltáriky, ako aj baldachýn a zástavky s invokáciami Loretánskych litánií. A tak milostivý chrám zdobí nielen Perla Najvzácnejšia, ale ozdobujú ho i pestrofarebne vyšívané kvety.
