^ Back to Top

Dejiny Farnosti

Dejiny kostola, prvopočiatky mariánskej úcty i pôvod milostivej sochy sú doteraz zahalené rúškom tajomstva. Od nepamäti sem putovali pútnici zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny. Z východnej strany, od Považskej Bystrice, Pružiny, Mojtína a iných dedín, sa pútnici zastavovali pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Táto stojí na malom vŕšku na začiatku dediny, pod mohutným starobylým brestom. Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“. Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdra (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu. Toto boli štyri oporné body, štyri zastávky, pri ktorých sa pútnici zoradzovali, a tak prichádzali pozdraviť nebeskú Matku do milostivého chrámu.

Rajecký farár Martin Ďuračka (+ 1726) zaznačil v roku 1709 do matriky „pro memoria“, že až do roku bol Frivald rajeckou filiálkou. Kanonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou. Roku 1674 bol Frivald už samostatnou farnosťou, čo je zápis v rajeckej matrike, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský. Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde archidiakon Fridecký. O mariánskej soche naznačil, že ju ľud považuje za zázračnú.

 

historia-rajeckalesna_04

 

Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, vedené Jánom Lietavským. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade. Priniesol so sebou aj časť knižnice, z ktorej sa niekoľko kníh zachovalo až doposiaľ. Počas Rákocziovského povstania bol Ján Lietavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz spreneverený rehoľník-františkán, fráter Didakus. Po skončená Rákocziho vzbury sa Ján Lietavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712.

Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo i Rákocziho vojsko do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou. Avšak keď prišli do Sliezska, socha zmizla a zázračne sa vrátila späť na oltár.

V matrike farnosti Domaniže z rokov 1670-1731 sa nachádza záznam o tragickej smrti Juraja Vrtíka, farára v Domaníži. Podľa záznamu sa kňaz Juraj Vrtík dňa 4. septembra 1712 vracal z Frivaldu do svojej farnosti cez dolinu Suchá (niže osady Trstená). Ako pil vodu zo studničky, vystrelili na neho dvaja zbojníci, pretože sa nechcel dať ozbíjať. Následkom postrelenia farár dňa 2. októbra 1712 zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Sv. Mikuláši v marci 1713. Podľa Jánošíkovej výpovede farára zastrelil Turiak, zvaný aj Huncaga, zo Staškova, a Plavčík z Dunajova. Juraj Vrtík mal 58 rokov. Pochádzal zo Zliechova, odkiaľ aj v súčasnosti prichádza mnoho pútnikov. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov.

Zo širokého okolia prichádzali veriaci k milostivej soche a mnohí obsiahli na príhovor Matky Božej rozličné milosti. Svedčí o tom zoznam votívnych darov, ktorý zostavil farár Mikuláš Bartovič v roku 1719.

 


V rokoch 1729-1733 pôsobil vo farnosti farár Andrej Najzer. Tento kňaz sa náhle uzdravil z nebezpečnej choroby na príhovor nebeskej Matky. Dôkazom je zachovaný obrázok, s rozmermi 22 x 31 cm. Znázorňuje chorého človeka, ktorý leží na posteli s baldachýnom a so zopnutými rukami sa utieka k milostivej soche. V prameňoch sa uvádza, že pri obrázku bol lístok, na ktorom bolo napísané: „K vzácnosti najmilovanejšej sochy slúži aj to, že sa nemôžeme dozvedieť, z najstarších kanonických vizitácií, v ktorom čase doniesli a položili sochu do kostola, ale všetky vizitácie uznávajú a nepopierajú, že ju vyhotovili ešte pred luteránskymi časmi (t. j. pred reformáciou v 16. storočí). Okrem toho starí ľudia úctivo spomínajú, že okolie postihla pohroma, a Frivald sa uchránil od tejto pohromy, čo vážení a zbožní muži pripisujú tejto soche. Ale aj ja sám som obsiahol milosť od Panny, totiž keď som sa trápil v nebezpečnej chorobe a sľúbil som obetovať – uzdravil som sa. An. Najzer, vlastnoručne.“ Zarámovaný obrázok visí v súčasnosti na stene za milostivým oltárom.

historia-rajeckalesna_03

Z čias pôsobenia Andreja J. Najzera pochádza popis kostola i inventára, ako ich zaznačil do matriky dňa 20. júla 1732. Uvádza, že nie je známe, kedy kostol stavali. Jednoloďový kostol mal polkruhovo ukončené‚ presbytérium na východnej strane a hranolovú vežu na západnej strane. Obvodové múry boli masívne. Vo svätyni boli nástenné maľby štyroch evanjelistov, medzi ktorými bola vyobrazená Panna Mária. Na priečelí kostola bol pápežský znak a fragment „svätý Peter uprostred morských vôd“. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami. V roku 1731 postavili drevený chór. Rozšírený a klenutý priestor pod vežou pripojili v roku 1732 ku kostolu. Veža bola nízka, k zvonom sa vystupovalo po rebríku. Z dvoch zvonov menší pochádzal z roku 1642, reliéf na ňom znázorňoval Pannu Máriu s mesiacom pod nohami. Na väčšom zvone bol reliéf kríža a latinský votívny nápis. Tento zvon obstaral farár Andrej J. Najzer v roku 1731. Okrem týchto zvonov bol v malej vežičke nad svätyňou malý zvonček, ktorým sa zvonilo na pozdvihovanie. V júni 1732 vydláždili kostol kamennými štvorcovými platňami. Sakristia bola klenbová a opevnená. V kostole bola murovaná krstiteľnica. V roku 1732 dal Andrej J. Najzer taktiež vyhotoviť barokový oltár.

Podľa inventára boli v kostole tri zarámované obrazy: „Anjel strážca“, „Svätý Ignác“ a „Svätý František Xaverský“, taktiež štyri obrazy Panny Márie, štyri sochy Panny Márie, a jeden obraz Sedembolestnej Panny Márie. Na oltári stála bohato pozlátená socha Panny Márie, na pravej ruke držala Jezuliatko a v ľavej ruke mala žezlo. V oltárnom kameni boli relikvie mučeníkov sv. Honoria a sv. Justína.

Nasledujúci farár Štefan Mihalffy daroval kostolu v roku 1745 peknú striebornú monštranciu, ktorá sa používa dodnes.

Je isté, že v týchto časoch sa už značne rozšírila úcta k Matke Božej Frivaldskej. Nitriansky biskup Gusztínyi uvádza v kanonickej vizitácii v roku 1767:

„Na prostriedku na hlavnom oltári stojí socha Preblahoslavenej Panny Márie, slávna svojou starobylosťou a milosťami. V pravej ruke drží Jezuliatko a v ľavej žezlo. Je umelecky vytesaná z dreva a starostlivo je pozlátená. Putujú k nej zďaleka zbožní mariánski ctitelia, ktorí dúfajú, že obsiahnú milosti, a potešení sa vracajú domov.“

Na pravej strane kostola stojí bočný oltár svätej Anny. Obraz pre tento oltár daroval v roku 1778 Andrej Pavlík z Rajca.

V roku 1791 dal farár Andrej Prachary opraví hlavný oltár. V tom istom roku vo sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra odeli milostivú sochu do plášťa, ako o tom svedčí zápis v neskoršej kanonickej vizitácii.

Na stene vedľa hlavného oltára visel rímsky dekrét „Breve apostolicum“, ktorým pápež Pius VII. udelil dňa 20. novembra 1801 plnomocné odpustky frivaldskému kostolu na tieto dni: Narodenie Preblahoslavenej Panny Márie (8. september), Nepoškvrnené Počatie Preblahoslavenej Panny Márie (8. december), Zvestovanie Pána (25. marec). Právo určiť štvrtý deň dostal nitriansky biskup. Preto vtedajší biskup František Xaver Fuchs určil deň výročnej poklony Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, teda 8. nedeľu po sviatku Zoslania Ducha Svätého ako štvrtý deň. Plnomocné odpustky získajú kajúcnici a pútnici, ak v niektorý z uvedených dni navštívia frivaldský kostol, pristúpia k sv. spovedi a k sv. prijímaniu a pomodlia sa na úmysel Svätého Otca.

V roku 1805 sa na príhovor Matky Božej Frivaldskej, náhle uzdravil z ťažkej choroby Peter Andrej Huljak, rodák z Rajca, rehoľník-piarista, neskorší stredoškolský profesor. Z povďačnosti napísal na počesť Panny Márie oslavnú latinskú báseň a položil ju k nohám milostivej sochy. Báseň sa zachovala podnes, zarámovaná visí na stene za milostivým oltárom. Vo voľne upravenom preklade obsahuje nasledovné:

 

Ó naša sladká krásna Matka, Ty sláva nebies,

Ty Patrónka našej otčiny i ľudu.

Pred Tvoju tvár sa z ďalekých končín ponáhľajú všetci,

by sa Ťa slávili, spievali Ti piesne.

Ja tiež a vzývam s týmto zbožným ľudom,

veď pomoc i niečo iné od Teba dôverujem.

Ja teda obetujem Ti túto pieseň, Pani,

teraz pokorne kľačiac pred Tebou, Matka milá.

Už oddávna túžim Ti spievať na slávu,

Tvoje ľúbezné krásne meno oslavovať.

Však, žiaľ, úmyslu i žiadosti prekážali biedy,

veľké utrpenia i všelijaké nemoci.

Nič nepomáhalo, hoc‘ užíval som lieky, bylinky,

ba zväčšilo to chorobu sťa olej na oheň.

Preto Ti obetujem tento verš, milá Mať,

bys‘ milosrdná teraz liečila tie nemoci.

Ak je u Teba zásluhou zbožná výchova mládeže:

viesť mládež cestou čistoty, milej cnosti,

ak Ti je vzácne povolanie:

vlievať útlej mládeži do srdca Božiu bázeň a lásku k Tebe:

Pros svojho milého Syna i Otca,

nech láskavo zhliadnu na mňa

a doprajú zas zdravia môjmu telu.

Aj tento posledný verš tu kladiem pred oltár,

bys‘ ľúbezným zrakom zhliadla naň i na mňa.

 

Peter Huljak, piarista

 

 


Počas pôsobenia farára Jána Škrovánka zakúpili v roku 1814 a dňa 14. januára 1815 posvätili nový cintorín nad dedinou, na ktorom sa pochováva dodnes. V roku 1825 zadovážili 10-registový organ a umiestnili ho na choruse. Ján Škrovánek zomrel dňa 22. apríla 1827 a bol pochovaný ešte na starom cintoríne pri kostole. Po jeho smrti prišiel do Frivaldu farár Jozef Horecký. Vzhľadom na to, že do Frivaldu prichádzal z roka na rok čoraz väčší počet pútnikov, pričom kostol nestačil pojať ani frivaldských farníkov, nariadil nitriansky biskup Jozef Wurum v kanonickej vizitácii dňa 21. júna 1831, aby sa postavil nový, väčší a rozšírený kostol.

 

V roku 1836 zachytil viedenský rytec Dorneck podobu barokového oltára, nakoľko zhotovoval ilustrácie pre mariánsku publikáciu Pavla Esteráša, ktorí preložil do slovenčiny a s názvom „Krátki opis milostiwich obrazow blahoslawenég Marie Matki Božeg“, vydal Aleš Jordanský v roku 1838 v Bratislave. Bol to barokový stĺpový oltár s volutovým nadstavcom. V strede oltára stála milostivá socha Madony. Kvôli zvýšenej ochrane sochy ju uložili do trojdielnej zasklenej skrine, ktorá mala na lištách a na ukončujúcej rímse dobovú ornamentiku. Na kupole, ktorá ukončovala strednú čas skrinky bola plastika sediaceho Boha – Otca a nad ňou sa vznášala holubica Ducha Svätého. Chýbala druh božská osoba. Túto barokoví sochári vypúšťali z kompozície, ak bola postava Ježiša Krista na inom mieste oltára. Na frivaldskom oltári bola postava Ježiška na rukách Matky Božej.

Figurálnu výzdobu dopĺňali sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Ondreja apoštola, patróna farára Andreja J. Najzera, ktorý dal oltár zhotoviť. Množstvo anjelikov oživovalo architektúru oltára a zvýrazňovalo hodnosť Panny Márie – Kráľovnej anjelov. Vedľa tabernákula stáli trojuholníkové skrinky s votívnymi darmi za vyslyšané modlitby. Ďalšie dary zo striebra, najmä dvojice sŕdc, boli zavesené na stĺpoch a pilastroch oltára.

Nevyhnutnosť stavby nového kostola pripomenul farárovi Jozefovi Horeckému i nasledujúci biskup Imrich Palugyai, avšak okolnosti neboli natoľko priaznivé, aby sa stavba kostola mohla uskutočniť. V roku 1859 nastúpil na biskupský stolec v Nitre Augustin Roskovanyi, ktorý si po návšteve Frivaldu zaumienil, že pomôže kostol postaviť.

Po smrti chorľavého farára Jozefa Horeckého dňa 4. októbra 1862 spravoval farnosť tri mesiace Ján Černyey. Po ňom sa stal duchovným správcom Jozef Karell. Kronika o ňom píše, že to bol „muž, ktorý neutekal pred žiadnou prácou v záujme kostola a bol súci i oduševnený pre svoje duchovné povinnosti“. Počas jeho pôsobenia sa postavil nový kostol v priebehu dvoch rokov.

 

Dňa 14. marca 1864 bola uzavretá dohoda s architektom Františkom Blaschkeom, ktorou sa zaviazal, že uskutoční všetky práce za 14 800 zlatých. Základný kameň nového kostola položili a posvätili dňa 4. mája 1864. Práce pokračovali tak šikovne a rýchlo, že už v tom istom roku múry kostola zastrešili. Na trojičnú nedeľu, dňa 11. júna 1865 posvätili kríž, vytiahli na vrch veže a pripevnili ho za neustáleho spevu nesmierneho počtu zídených farníkov a pútnikov. Dňa 28. júla 1865 sa rajecký rezbár Alexander Uhliarik zmluvne zaviazal, že vyhotoví oltár, kazateľnicu i krstiteľnicu, spolu za 1509 zlatých. Rajeckí organári Ján a Peter Pažickí opravili organ za 214 zlatých a namontovali naň pedále. Kolaudácia kostola sa uskutočnila dňa 20. mája 1866 vo sviatok Zoslania Ducha Svätého. Posviacku kostola určili na nasledujúcu nedeľu, na slávnosť Najsvätejšej Trojice.

27. máj 1866 bol najväčším sviatkom pre Frivaldskú Pannu Máriu, pre celý Frivald i široké nábožné okolie. Vtedy nielen posvätili nový chrám, ale aj preniesli milostivú sochu zo starého kostola do jej nového príbytku.

Vo farskej kronike „pro memoria“ sa píše o tejto udalosti nasledovne:

„Už 26. mája sem priputovali mariánski ctitelia zo vzdialenejších krajov v procesiách. Miestny farár ich náležite prijal a pristúpili k svätej spovedi u prítomných kňazov. Dňa 27. mája, teda v samotný sviatok, sa v starom kostole slúžili sväté omše už od rána, od piatej hodiny, a nakoľko tisíc veriacich pristúpilo k svätému prijímaniu. Pri tejto príležitosti myslíme, že prišlo vyše desaťtisíc pútnikov, a boli by prišli iste viacerí, keby nemuseli kvôli veľkým dažďom zostať doma. Okolo deviatej hodiny sa nebo vyjasnilo, a preto sa slávnosť mohla začať podľa stanoveného poriadku. Kňazi sa obliekli do rúcha.

Posviacku nového kostola vykonal rajecký dekan J. Riha podľa predpísaných obradov. Potom šla procesia k starému kostolu, aby z neho preniesli milostivú sochu. Keď prišli k milostivému oltáru, všetci si kľakli na kolená a spievali hymnu ,Pred obrazom milostivým dietky sa schádzajú‘. Po skončení spevu zložil miestny pán farár milostivú sochu z oltára za nábožných povzdychov a sĺz veriacich a položil ju na nosidlá, ozdobené kvetmi. Nosidlá niesli štyria kňazi v dalmatikách: Jozef Steinhibel, farár z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Ľudovít Lepušný, farár z Gajdra (dnes Kľačno), Cudovit Borčický, farár z Rosiny a Peter Blaškovič, farár z Višňového. Sprevádzali ich ostatní kňazi, ktorí niesli vence. Sprievod šiel zo starého chrámu a okolo nového kostola. Ľud stáli sprav i zľava a s dojatím spieval antifónu Zdravas‘, Kráľovná. Keď prišli so sochou doprostred nového chrámu, žilinský prepošt Andrej Lemeš zaintonoval pieseň „Magnificat anima mea Dominum – Velebí moja Duša Pána“. Chór pokračoval v speve. Medzitým dekan položil sochu na určené miesto. Kňazi po dvaja prichádzali s vencami k oltáru a kládli ich k nohám sochy. Potom dekan vystúpil na kazateľnicu a povedal kázeň o vzťahu Panny Márie k nášmu vykúpeniu a našej spáse. Nasledovala pontifikálna sv. omša s asistenciou kňazov, ktorí všemohúcemu Bohu obetoval žilinský prepošt-farár. Napokon boli slávnostné vešpery a vďakyvzdanie Pánu Bohu a Panne Márii.“

Jednoloďový neogotický kostol je postavený na pôdoryse obráteného kríža. Hlavné rameno je dlhé 28 metrov, priečne rameno je 20 m široké. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie.

V bočných ramenách kostola napravo je oltár svätého Jozefa a naľavo je oltár svätej Anny. Vľavo tiež stojí krstiteľnica. Hranolová veža má ihlancovú strechu. Vo veži sú štyri zvony.

 

 


Čo sa stalo so starým kostolom? Dňa 15. mája 1866 písal farár Jozef Karell direktorovi lietavského panstva list, v ktorom navrhoval, aby sa z veže urobila sýpka a svätyňa ponechala ako kaplnka. Stredná časť sa mala zbúrať kvôli priechodu do kostola. Po zrúcaní lode, veže a sakristie v roku 1866 sa však zachovalo len mierne pretiahnuté, polkruhovo ukončené presbytérium, zaklenuté gotickými rebrami, ktoré sa zarezávajú do múrov presbytéria. Presbytérium osvetľujú štyri okná. V strede je kruhové románske okno, dve bočné okná sú pozdĺžne gotické. Na pravej strane vedľa gotického okna sa nachádza polkruhovo ukončené románske okno. Na ľavej strane je nikovité pastofórium a gotický portál, vedúci do sakristie. Miešanie románskych prvkov s gotickými dosvedčuje, že kostol stavali na prelome dvoch slohových období, najneskôr v poslednej štvrtine 13. storočia. Presbytérium na začiatku tohto storočia slúžilo ako farská sýpka, dokonca v 50-tych rokoch v ňom skladovali naftu, a tak je značne poškodené. Bude potrebný zvlášť citlivý prístup a mimoriadna starostlivosť, aby sme túto vzácnu pamiatku uchovali i pre budúce pokolenia.

 

Farár Jozef Karell založil tiež fundáciu, z ktorej úrokov sa mali kupovať a rozdávať knihy. Tento oduševnený kňaz skončil svoju pozemskú púť v roku 1876 a je pochovaný medzi svojimi veriacimi. Na jeho hrobe stojí pomník s nápisom:

 

„Postoj Pútniku!

Tu leží pastier uprostred

svojich oviec

JOZEF KARELL

v 63. roku svojho života

zomrel dňa 30. mája 1876.“

Pod krížom je otvorená Biblia s textom:

„Evanj. Lukáša, kap. 6, v.17-23.“

 

Od júna do októbra 1876 spravoval farnosť Alexander Hollý, po ňom prevzal správu Anton Šimko, ktorý sa v roku 1891 stal kanonikom a odišiel do Nitry. Do roku 1900 bol duchovným správcom Eduard Tvrdý, po jeho odchode do Kolárovic prišiel do Frivaldu farár Ľudovít Blažek. Počas siedmich rokov pastorácie usilovne šíril mariánsku úctu vo Frivalde. Vlastným  kladom vydal malú brožúru o Frivalde, ktorú zostavil dr. Jozef Buday, bez udania roku. Taktiež dal vytlačiť obrázky milostivej sochy. roku 1942 zakúpil pre kostol krížovú cestu. Chcel dať obnoviť a vymaľovať kostol, avšak nemal k tomu dostatok finančných prostriedkov. V roku 1947 bol vymenovaný za dekana – farára do Rosiny. Zomrel v roku 1938 ako nitriansky kanonik.

Po krátkom spravovaní farnosti farárom Jozefom Benešom sa v roku 1908 stal duchovným správcom Július Horvát, ktorý pôsobil vo Frivalde celých tridsať rokov. V roku 1911 dal vymaľovať interiér kostola. V roku 1915 zakúpili Frivalďania, ktorí žili v Amerike, novú krstiteľnicu a darovali ju kostolu.

 

historia-rajeckalesna_02

 

Najväčšou Horvátovou zásluhou je kalvária, postavená na stráni neďalekého vŕšku v rokoch 1920 – 1921. Totiž frivaldskí rodáci, žijúci v Amerike, sa uchránili od prvej svetovej vojny. Preto sa dohodli, že vo svojom rodisku postavia kalváriu z povďačnosti voči dobrotivej Prozreteľnosti a Matke Božej. Zbierka mala mimoriadny úspech. Veriaci Frivalďania postavili kalváriu pod starostlivým dozorom pánov Martina Pakoša a Filipa Miku, ktorí došli z Ameriky. Reliéfy do kaplniek vyhotovili v Mníchove z kamenistej masy, rámy sú z tvrdého dreva. Na vrchu kalvárie stojí jednovežový kostolík Nanebovstúpenia Pána. Vedľa oltára sú sochy slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Napravo na stene je veľká mramorov doska, kde sú vyryté mená dobrodincov, ktorí finančne pomohli postaviť kalváriu. Na slávnostnej posviacke, ktorú vykonal nitriansky biskup dr. Karol Kmeťko dňa 29. mája 1921, sa zúčastnilo vyše 15 000 veriacich zo širokého okolia.

Slávnostnú kázeň povedal páter Irenej, gvardián františkánskeho kláštora v Žiline.

Súčasne s kalváriou postavili lurdskú kaplnku pri prameni, ktorý vyviera pod kalváriou. Priezračný prameň nezamŕza ani v najtuhších mrazoch. K tomuto prameňu sa viaže legenda, ktorá hovorí o tom, ako istá žobráčka prišla na Zelený štvrtok na kalváriu. Bola nevidomá, avšak keď si pretrela oči vodou z prameňa, vzývajúc Pannu Máriu o pomoc, vrátil sa jej zrak. Vo vnútri lurdskej kaplnky je mnoho ďakovných tabuliek za uzdravenie a vyslyšanie prosieb od vďačných ctiteľov.

V roku 1923 dal Július Horvát vyhotoviť album fotografií z frivaldskej kalvárie. Z milodarov obetavých pútnikov zakúpil tiež betlehem, sochy, zástavy. Dal tiež opraviť organ, z roku 1926 dal premaľovať kazateľnicu i oltáre a v roku 1930 zakúpil do kostola keramickú dlažbu. V roku 1938 odišiel do Nitrianskej Stredy. Pôsobil tiež v Konskej, kde 30. apríla 1955 zomrel ako penzista a tam je aj pochovaný.

1. augusta 1938 sa stal duchovným správcom frivaldskej farnosti Viliam Jozef Máchal. Tento veľký ctiteľ Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie má veľkú zásluhu na zveľadení tohto pútnického miesta. V roku 1939 zakúpil pre kostol sochu Božského Srdca Ježišovho podľa vzoru „Mont-Martre“. Sadrová socha meria 130 cm. Reprodukcia sochy Božského Srdca je titulnou stranou knižky „Jeho Srdce je s nami“. Taktiež dal postaviť kamenný kríž pred kostolom. Tento zhotovili z terchovského prírodného kameňa, na ňom je vykresaný farebný reliéf Najsvätejšej Trojice. Na tento mohutný, p metrov vysoký kríž prispeli svojimi milodarmi farníci, ktorých mená sú vyryté pod reliéfom na čiernej švédskej žule.

Viliam Jozef Michal sa narodil 28. marca 1910 v Oponiciach. Na kňaza bol vysvätený 18. marca 1934 v Nitre. Okrem dušpastierskej činnosti vynikal ako ľudový náboženský spisovateľ. Najväčšou pamiatkou na neho ostane kniha „Frivald“, ktorú zostavil a vlastným nákladom vydal v Žiline v roku 1940. Táto kniha ostane vzácnym prameňom pre jej precízne spracovanie. Nie menej vzácne sú však aj iné knižky, ktoré vydal tlačou:

1. Regina Cleri (Kráľovná kňazov), I. vydanie v roku 1941 v Žiline, 2. vydanie v roku 1943 v SSV Trnava,

2. Jeho Srdce je s nami, Žilina 1941,

3. Dobré matky, SSV Trnava 1943,

4. Krátke kázne, SSV Trnava 1944.

Bola oznámená knižka o poverách, ale na trhu sa nezjavila. Máchalove knižky sú súborným vydaním článkov, ktoré uverejňoval v Našom Priateľovi, do ktorého prispieval už ako bohoslovec v Nitre. Prispieval aj do iných časopisov. Zomrel dňa 11. novembra 1953 v Žiline. Je pochovaný medzi svojimi veriacimi vedľa kňaza Jozefa Karella. Pozoruhodný je jeho epitaf:

„Ak moja práca vzbudila v niekom zápal posvätnú vec - nežil som nadarmo!“

Po smrti Viliama Jozefa Máchala spravoval farnosť tri mesiace dr. Michal Michalka. Po ňom prišiel do farnosti farár Ondrej Závodský. Štyri roky spravoval Frivald, potom odišiel v marci 1958 do Pruského. Zomrel dňa 29. októbra 1990. Obaja kňazi, Viliam J. Máchal i Ondrej Závodský, dbali vo zvýšenej miere i na vnútornú výzdobu kostola. Frivaldské ženy a dievčatá vyšili v tých rokoch mnoho prekrásnych antipendií pre rôzne príležitosti na všetky oltáre a oltáriky. A tak milostivý chrám zdobí nielen Perla Najvzácnejšia, ale ozdobujú ho i pestrofarebne vyšívané kvety.

 

Vykvitla ruža vo frivaldskom chráme.

Krásne sa skveje na presvätom stane.

Zapustila korene u ľudí a v údolí svojho Boha,

ktoré je jej dedičstvom, príbytok má v obci plnej svätých.

Je vyvýšená ako céder v Libanone,

ako cyprus na vrchu Sion.

Je vysoká ako palma v Kádesi

a ako ružový štep v Jerichu.

Ako spanilá oliva v poli a ako javor pri vode,

tak je vyvýšená na uliciach.

Vydáva zo seba vôňu ako balzam a škorica.

Vydáva ľúbeznú vôňu sťa vyberaná myrha.

Ako vinič urodila voňavé a ľúbezné ovocie,

jej kvety sa stali slávnym a poctivým ovocím.

Ona je Matkou krásneho milovania,

bázne a poznania, i svätej nádeje.

U nej je všetka milosť cesty a pravdy,

u nej je všetka nádej života a cnosti.

K nej majú ísť všetci, čo po nej túžia,

a nasýtia sa jej ovocím.

Veď jej duch je sladší než med

a jej dedičstvo je viac než medový plást.

Jej pamiatka potrvá naveky...

Blahoslavený je ten, kto zachováva jej cesty.

Blahoslavený je človek, ktorý ju počuje,

ktorý každodenne bdie pri jej dverách

a čaká na ich prahu.

Kto ju nájde, nájde život

a dosiahne spasenie od Pána.....

Viliam J. Máchal

 


 

 Až do nedávnych čias prichádzali pútnici pozdraviť Matku Božiu Frivaldskú v tieto štyri slávnostné dni: na Turíce, na slávnosť Najsvätejšej Trojice, na sviatok Narodenia Panny Márie /8. septembra/ a v deň Mena Panny Márie /12. septembra/.

Na turíčne sviatky putovali k milostivej soche nemeckí veriaci z Handlovej, Prievidze, Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Gajdľa (dnes Kľačno) a iných dedín.

Na slávnosť Narodenia Panny Márie 8. septembra prichádzali procesie z okolitých dedín: Ďurčiny, Zbyňova, Rajca, z ďaľšieho okolia z Pružiny a Mojtína.

V nedeľu po sviatku Mena Panny Márie si mariánski ctitelia konali púť len súkromne.

Najväčšia púť bývala na slávnosť Najsvätejšej Trojice. V knihe Frivald opisuje Viliam J. Máchal púť nasledovne:

„V trojičnú sobotu prichádzajú procesie, privíta ich miestny duchovný a majú možnosť pristúpiť k sv. spovedi u prítomných kňazov. Spovedá sa celý deň. Počas soboty si procesie konajú krížovú cestu na kalvárii. Večer o pol siedmej je kázeň pred kostolom. Po kázni býva n procesia s Prevelebnou Oltárnou Sviatosťou z kostola na kalváriu. Z tejto procesie si každý odnáša najlepší dojem. Za večerného šera sa tiahne hore kalváriou ako ohnivý had niekoľko tisíc horiacich sviec. Ne kalvárii sa spievajú loretánske litánie a antifóna Zdravas‘, Kráľovná. Nasleduje návrat do kostola. Je už tma. Horiace sviece ešte viac vynikajú. Okolo baldachýna kráčajú frivaldské dievčatá oblečené v bledom kroji. Ledva, však môžeme dostať do kostola. I priestranstvo pred kostolom je úplne preplnené. Už ani ľudí nevidieť, iba nesmierny počet horiacich sviec. V kostole je požehnanie a Te Deum...

Na trojičnú nedeľu sa slúžila svätá omše už od piatej hodiny takmer každú hodinu. O 8. hodine býva kázeň pred kostolom, o pol deviatej je svätá omša, o 10. hodine je slávnostná kázeň O 11. hodine sa začína svätá omša s vyložením Prevelobnej Oltárnej Sviatosti: Jedna v chráme so spevom ľudu a druhá súčasne vonku, ktorú sprevádza hudba.“

 

Za štyridsať rokov chceli mnohí nepriatelia svätej Cirkvi vymazať toto starobylé pútnické miesto z mapy Rajeckej doliny. I názov zmenili na Rajeckú Lesnú.

Farár Alexander Klabník sa narodil 4. novembra 1912 v Papradne, vysvätený bol 11. VI. 1939 v Nitre, prišiel zo Slopnej. Dňa 1. apríla 1958 sa stal duchovným správcom vo Frivalde – Rajeckej Lesnej. Prežíval ťažké chvíle pred každou púťou, mlčky znášal vypočúvanie a prenasledovanie, v niektorých rokoch nesmel ísť ani v procesii s Prevelebnou Oltárnou Sviatosťou na kalváriu. Pútnici však navštevovali Frivald – Rajeckú Lesnú v hojnom počte i za totalitného režimu, ktorý neprial Cirkvi. U nebeskej Matky hľadali pomoc, útočište i ochranu.

A ona pomáhala. V roku 1962 zakúpili nový organ, nakoľko pôvodný organ vyradili z prevádzky ešte v roku 1950, zatiaľ sa používalo harmónium. V roku 1966 pred oslavou storočnice posvätenia chrámu dal farár Alexander Klabník nanovo vymaľovať celý kostol, roku 1974 zakúpil nové spovedelnice, dal kostol ozvučiť, o desať rokov neskôr sa zakúpili nové lavice a vnútorné steny chrámu obložili drevom. V roku 1988 sa inštalovalo kúrenie vo vnútri kostola. V rámci pokoncilovej obnovy dal zhotoviť oltár tvárou k ľudu, elektrifikovala sa kalvária a oplotili priestor okolo lurdskej kaplnky.

V týchto ťažkých rokoch obmedzovania púti a púťových pobožností, ktoré sa mohli konať len vo vnútri kostola, prispel veľkou mierou k rozšíreniu mariánskej úcty mladý kňaz Peter Danihel, dekan-farár v Konskej, ktorý pastoračne pomáhal Alexandrovi Klabníkovi počas pútí. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie, čo sa odzrkadľovalo v jeho kázňach. Zomrel 1. júla 1986 v Bratislave. Je pochovaný v Konskej. Hoci zomrel 40-ročný, zanechal všetkým, nielen svojim veriacim farníkom, ale i frivaldským pútnikom príklad úcty a nesmiernej lásky k Božej Matke. V posledných rokoch sa začali čoraz viac na pútiach zúčastňovať mladí ľudia s mládežníckym programom.

Patrónom frivaldskej fary a kostola bola šľachtická rodina Ballestrem zo Sliezska. V Nemecku žije z tejto rodiny P. Gašpar Ballestrem, známy ako „Spievajúci kapucín“. Pred časom navštevoval kostoly patronátu jeho rodiny. V roku 1965 osobne navštívil aj Frivald.

Keďže stará farská budova už bola schátraná (postavili ju ešte v roku 1853), pripravovala sa stavba novej fary. Farár Alexander Klabník mal veľkolepé plány, avšak nebol ešte príhodný čas pre jej začatie. Zomrel 18. 6. 1995 v Rajeckej Lesnej – Frivalde, kde je aj pochovaný vedľa chrámu Narodenia Panny Márie.

 

Od 1. februára 1990 sa stáva duchovným správcom farnosti dekan-farár Pavol Šadlák. Narodil sa 15. januára 1949 v Krásne nad Kysucou, kňazskú vysviacku prijal 8. júna 1975 v Bratislave. Do Rajeckej Lesnej prišiel z Trenčianskej Turnej. Svoje organizačné schopnosti využil hneď od začiatku pre stavbu farskej budovy, ktorú postavil s Božou pomocou, pod ochranou nebeskej Matky, s pomocou obetavých farníkov a šľachetných dobrodincov, v pamätnom roku návštevy Svätého Otca v našej vlasti, za sedem mesiacov. Slávnostnú posviacku vykonal dňa 8. decembra 1990, na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, nitriansky biskup Ján Ch. Korec. Na posviacke sa zúčastnili okolití kňazi, novovysvätení diakoni a veľké množstvo božieho ľudu. Slávnosť bola o to vznešenejšia, keďže hlavným celebrantom bol sám zástupca Svätej Stolice v Česko-Slovensku arcibiskup Mons. Giovanni Coppa.

V roku 1990 sa tiež urobilo odvodnenie kostola, obnovila sa fasáda kostola i kalvárie, ako i jej osvetlenie. V roku 1991 sa postavil Dom pútnikov a vybudovalo sa osvetlenie a ozvučenie okolia mariánskeho chrámu. Pre rehoľné sestry bol v roku 1992 postavený Dom Charitas. V roku 1994 bola zrekonštruovaná a rozšírená sakristia.

 

Na žiadosť Jeho Eminencie Jána Chryzostoma kardinála Korca, nitrianskeho biskupa, zo dňa 1. mája 1994, ktorá vyjadruje prosby a želania kňazstva i veriacich, Kongregácia o Božom kulte a disciplíne sviatostí na základe zvláštneho rozhodnutia Jeho Svätosti Veľkňaza JÁNA PAVLA II., ozdobila pútnický farský kostol Narodenia Preblahoslavenej Panny Márie titulom a hodnosťou „BASILICA MINOR“ so všetkými právami a podľa príslušných liturgických predpisov uverejnených v Dekréte o titule „Basilica Minor“ zo dňa 9. novembra 1989.

 

V roku 1995 sa postavila v pútnickom areáli nová budova, kde je umiestnený Slovenský Betlehem a Dom Božieho narodenia pre vysluhovanie sviatosti zmierenia pútnikov. V roku 1996 bola obnovená Frivaldská kalvária a v pútnickom areáli bol postavený nový poľný oltár.

Pred začiatkom štedrovečernej polnočnej svätej omše v roku 1997 sa mohli veriaci prvý raz započúvať do tónov elektrickej zvonkohry, inštalovanej vo veži kostola. Zvonkohra má naprogramovaných 40 piesní vrátane najznámejšej vianočnej piesne Tichá noc, svätá noc. Zvonkohra zaznieva každú celú hodinu.

Za svoju pastoračnú činnosť bol vdp. Pavol Šadlák v roku 1999 menovaný za kanonika Sídelnej kapituly v Nitre.

V lete roku 2000 posvätil Mons. ThDr. Marián Chovanec, nitriansky pomocný biskup kaplnku svätej Anny na Hôrkach.

 

 


kanonik pavol sadlak rajecklalesna.orgPavol Šadlák zomrel dňa 21. apríla 2010 vo veku 61 rokov a v 35. roku kňazstva. Pohrebné obrady so svätou omšou vykonal žilinský biskup Mons. Tomáš Galis v sobotu 24. apríla 2010 o 10.00 h v bazilike v Rajeckej Lesnej. Pavol Šadlák je pochovaný pri bazilike. Po jeho smrti spravoval farnosť Anton Duník.

 

 

Od 1. júla 2010 prevzal farnosť  Ján Rusnák. Ján Rusnák sa narodil 20. 5.1971 v Námestove, vyrastal v Oravskej Polhore.

Štúdium v kňazskom seminári v rokoch 1991 – 1997. Za kňaza bol vysvätený 21.6 . 1997 v Tvrdošíne. V roku 1997 bol kaplánom v Tvrdošíne, v r. 2000 kaplán vo Svite a od r. 2002-2010 samostatný duchovný správca v Zázrivej.