^ Back to Top

Dejiny Farnosti

Čo sa stalo so starým kostolom? Dňa 15. mája 1866 písal farár Jozef Karell direktorovi lietavského panstva list, v ktorom navrhoval, aby sa z veže urobila sýpka a svätyňa ponechala ako kaplnka. Stredná časť sa mala zbúrať kvôli priechodu do kostola. Po zrúcaní lode, veže a sakristie v roku 1866 sa však zachovalo len mierne pretiahnuté, polkruhovo ukončené presbytérium, zaklenuté gotickými rebrami, ktoré sa zarezávajú do múrov presbytéria. Presbytérium osvetľujú štyri okná. V strede je kruhové románske okno, dve bočné okná sú pozdĺžne gotické. Na pravej strane vedľa gotického okna sa nachádza polkruhovo ukončené románske okno. Na ľavej strane je nikovité pastofórium a gotický portál, vedúci do sakristie. Miešanie románskych prvkov s gotickými dosvedčuje, že kostol stavali na prelome dvoch slohových období, najneskôr v poslednej štvrtine 13. storočia. Presbytérium na začiatku tohto storočia slúžilo ako farská sýpka, dokonca v 50-tych rokoch v ňom skladovali naftu, a tak je značne poškodené. Bude potrebný zvlášť citlivý prístup a mimoriadna starostlivosť, aby sme túto vzácnu pamiatku uchovali i pre budúce pokolenia.

 

Farár Jozef Karell založil tiež fundáciu, z ktorej úrokov sa mali kupovať a rozdávať knihy. Tento oduševnený kňaz skončil svoju pozemskú púť v roku 1876 a je pochovaný medzi svojimi veriacimi. Na jeho hrobe stojí pomník s nápisom:

 

„Postoj Pútniku!

Tu leží pastier uprostred

svojich oviec

JOZEF KARELL

v 63. roku svojho života

zomrel dňa 30. mája 1876.“

Pod krížom je otvorená Biblia s textom:

„Evanj. Lukáša, kap. 6, v.17-23.“

 

Od júna do októbra 1876 spravoval farnosť Alexander Hollý, po ňom prevzal správu Anton Šimko, ktorý sa v roku 1891 stal kanonikom a odišiel do Nitry. Do roku 1900 bol duchovným správcom Eduard Tvrdý, po jeho odchode do Kolárovic prišiel do Frivaldu farár Ľudovít Blažek. Počas siedmich rokov pastorácie usilovne šíril mariánsku úctu vo Frivalde. Vlastným  kladom vydal malú brožúru o Frivalde, ktorú zostavil dr. Jozef Buday, bez udania roku. Taktiež dal vytlačiť obrázky milostivej sochy. roku 1942 zakúpil pre kostol krížovú cestu. Chcel dať obnoviť a vymaľovať kostol, avšak nemal k tomu dostatok finančných prostriedkov. V roku 1947 bol vymenovaný za dekana – farára do Rosiny. Zomrel v roku 1938 ako nitriansky kanonik.

Po krátkom spravovaní farnosti farárom Jozefom Benešom sa v roku 1908 stal duchovným správcom Július Horvát, ktorý pôsobil vo Frivalde celých tridsať rokov. V roku 1911 dal vymaľovať interiér kostola. V roku 1915 zakúpili Frivalďania, ktorí žili v Amerike, novú krstiteľnicu a darovali ju kostolu.

 

historia-rajeckalesna_02

 

Najväčšou Horvátovou zásluhou je kalvária, postavená na stráni neďalekého vŕšku v rokoch 1920 – 1921. Totiž frivaldskí rodáci, žijúci v Amerike, sa uchránili od prvej svetovej vojny. Preto sa dohodli, že vo svojom rodisku postavia kalváriu z povďačnosti voči dobrotivej Prozreteľnosti a Matke Božej. Zbierka mala mimoriadny úspech. Veriaci Frivalďania postavili kalváriu pod starostlivým dozorom pánov Martina Pakoša a Filipa Miku, ktorí došli z Ameriky. Reliéfy do kaplniek vyhotovili v Mníchove z kamenistej masy, rámy sú z tvrdého dreva. Na vrchu kalvárie stojí jednovežový kostolík Nanebovstúpenia Pána. Vedľa oltára sú sochy slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Napravo na stene je veľká mramorov doska, kde sú vyryté mená dobrodincov, ktorí finančne pomohli postaviť kalváriu. Na slávnostnej posviacke, ktorú vykonal nitriansky biskup dr. Karol Kmeťko dňa 29. mája 1921, sa zúčastnilo vyše 15 000 veriacich zo širokého okolia.

Slávnostnú kázeň povedal páter Irenej, gvardián františkánskeho kláštora v Žiline.

Súčasne s kalváriou postavili lurdskú kaplnku pri prameni, ktorý vyviera pod kalváriou. Priezračný prameň nezamŕza ani v najtuhších mrazoch. K tomuto prameňu sa viaže legenda, ktorá hovorí o tom, ako istá žobráčka prišla na Zelený štvrtok na kalváriu. Bola nevidomá, avšak keď si pretrela oči vodou z prameňa, vzývajúc Pannu Máriu o pomoc, vrátil sa jej zrak. Vo vnútri lurdskej kaplnky je mnoho ďakovných tabuliek za uzdravenie a vyslyšanie prosieb od vďačných ctiteľov.

V roku 1923 dal Július Horvát vyhotoviť album fotografií z frivaldskej kalvárie. Z milodarov obetavých pútnikov zakúpil tiež betlehem, sochy, zástavy. Dal tiež opraviť organ, z roku 1926 dal premaľovať kazateľnicu i oltáre a v roku 1930 zakúpil do kostola keramickú dlažbu. V roku 1938 odišiel do Nitrianskej Stredy. Pôsobil tiež v Konskej, kde 30. apríla 1955 zomrel ako penzista a tam je aj pochovaný.

1. augusta 1938 sa stal duchovným správcom frivaldskej farnosti Viliam Jozef Máchal. Tento veľký ctiteľ Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie má veľkú zásluhu na zveľadení tohto pútnického miesta. V roku 1939 zakúpil pre kostol sochu Božského Srdca Ježišovho podľa vzoru „Mont-Martre“. Sadrová socha meria 130 cm. Reprodukcia sochy Božského Srdca je titulnou stranou knižky „Jeho Srdce je s nami“. Taktiež dal postaviť kamenný kríž pred kostolom. Tento zhotovili z terchovského prírodného kameňa, na ňom je vykresaný farebný reliéf Najsvätejšej Trojice. Na tento mohutný, p metrov vysoký kríž prispeli svojimi milodarmi farníci, ktorých mená sú vyryté pod reliéfom na čiernej švédskej žule.

Viliam Jozef Michal sa narodil 28. marca 1910 v Oponiciach. Na kňaza bol vysvätený 18. marca 1934 v Nitre. Okrem dušpastierskej činnosti vynikal ako ľudový náboženský spisovateľ. Najväčšou pamiatkou na neho ostane kniha „Frivald“, ktorú zostavil a vlastným nákladom vydal v Žiline v roku 1940. Táto kniha ostane vzácnym prameňom pre jej precízne spracovanie. Nie menej vzácne sú však aj iné knižky, ktoré vydal tlačou:

1. Regina Cleri (Kráľovná kňazov), I. vydanie v roku 1941 v Žiline, 2. vydanie v roku 1943 v SSV Trnava,

2. Jeho Srdce je s nami, Žilina 1941,

3. Dobré matky, SSV Trnava 1943,

4. Krátke kázne, SSV Trnava 1944.

Bola oznámená knižka o poverách, ale na trhu sa nezjavila. Máchalove knižky sú súborným vydaním článkov, ktoré uverejňoval v Našom Priateľovi, do ktorého prispieval už ako bohoslovec v Nitre. Prispieval aj do iných časopisov. Zomrel dňa 11. novembra 1953 v Žiline. Je pochovaný medzi svojimi veriacimi vedľa kňaza Jozefa Karella. Pozoruhodný je jeho epitaf:

„Ak moja práca vzbudila v niekom zápal posvätnú vec - nežil som nadarmo!“

Po smrti Viliama Jozefa Máchala spravoval farnosť tri mesiace dr. Michal Michalka. Po ňom prišiel do farnosti farár Ondrej Závodský. Štyri roky spravoval Frivald, potom odišiel v marci 1958 do Pruského. Zomrel dňa 29. októbra 1990. Obaja kňazi, Viliam J. Máchal i Ondrej Závodský, dbali vo zvýšenej miere i na vnútornú výzdobu kostola. Frivaldské ženy a dievčatá vyšili v tých rokoch mnoho prekrásnych antipendií pre rôzne príležitosti na všetky oltáre a oltáriky. A tak milostivý chrám zdobí nielen Perla Najvzácnejšia, ale ozdobujú ho i pestrofarebne vyšívané kvety.

 

Vykvitla ruža vo frivaldskom chráme.

Krásne sa skveje na presvätom stane.

Zapustila korene u ľudí a v údolí svojho Boha,

ktoré je jej dedičstvom, príbytok má v obci plnej svätých.

Je vyvýšená ako céder v Libanone,

ako cyprus na vrchu Sion.

Je vysoká ako palma v Kádesi

a ako ružový štep v Jerichu.

Ako spanilá oliva v poli a ako javor pri vode,

tak je vyvýšená na uliciach.

Vydáva zo seba vôňu ako balzam a škorica.

Vydáva ľúbeznú vôňu sťa vyberaná myrha.

Ako vinič urodila voňavé a ľúbezné ovocie,

jej kvety sa stali slávnym a poctivým ovocím.

Ona je Matkou krásneho milovania,

bázne a poznania, i svätej nádeje.

U nej je všetka milosť cesty a pravdy,

u nej je všetka nádej života a cnosti.

K nej majú ísť všetci, čo po nej túžia,

a nasýtia sa jej ovocím.

Veď jej duch je sladší než med

a jej dedičstvo je viac než medový plást.

Jej pamiatka potrvá naveky...

Blahoslavený je ten, kto zachováva jej cesty.

Blahoslavený je človek, ktorý ju počuje,

ktorý každodenne bdie pri jej dverách

a čaká na ich prahu.

Kto ju nájde, nájde život

a dosiahne spasenie od Pána.....

Viliam J. Máchal