^ Back to Top

Dejiny Farnosti

Počas pôsobenia farára Jána Škrovánka zakúpili v roku 1814 a dňa 14. januára 1815 posvätili nový cintorín nad dedinou, na ktorom sa pochováva dodnes. V roku 1825 zadovážili 10-registový organ a umiestnili ho na choruse. Ján Škrovánek zomrel dňa 22. apríla 1827 a bol pochovaný ešte na starom cintoríne pri kostole. Po jeho smrti prišiel do Frivaldu farár Jozef Horecký. Vzhľadom na to, že do Frivaldu prichádzal z roka na rok čoraz väčší počet pútnikov, pričom kostol nestačil pojať ani frivaldských farníkov, nariadil nitriansky biskup Jozef Wurum v kanonickej vizitácii dňa 21. júna 1831, aby sa postavil nový, väčší a rozšírený kostol.

 

V roku 1836 zachytil viedenský rytec Dorneck podobu barokového oltára, nakoľko zhotovoval ilustrácie pre mariánsku publikáciu Pavla Esteráša, ktorí preložil do slovenčiny a s názvom „Krátki opis milostiwich obrazow blahoslawenég Marie Matki Božeg“, vydal Aleš Jordanský v roku 1838 v Bratislave. Bol to barokový stĺpový oltár s volutovým nadstavcom. V strede oltára stála milostivá socha Madony. Kvôli zvýšenej ochrane sochy ju uložili do trojdielnej zasklenej skrine, ktorá mala na lištách a na ukončujúcej rímse dobovú ornamentiku. Na kupole, ktorá ukončovala strednú čas skrinky bola plastika sediaceho Boha – Otca a nad ňou sa vznášala holubica Ducha Svätého. Chýbala druh božská osoba. Túto barokoví sochári vypúšťali z kompozície, ak bola postava Ježiša Krista na inom mieste oltára. Na frivaldskom oltári bola postava Ježiška na rukách Matky Božej.

Figurálnu výzdobu dopĺňali sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Ondreja apoštola, patróna farára Andreja J. Najzera, ktorý dal oltár zhotoviť. Množstvo anjelikov oživovalo architektúru oltára a zvýrazňovalo hodnosť Panny Márie – Kráľovnej anjelov. Vedľa tabernákula stáli trojuholníkové skrinky s votívnymi darmi za vyslyšané modlitby. Ďalšie dary zo striebra, najmä dvojice sŕdc, boli zavesené na stĺpoch a pilastroch oltára.

Nevyhnutnosť stavby nového kostola pripomenul farárovi Jozefovi Horeckému i nasledujúci biskup Imrich Palugyai, avšak okolnosti neboli natoľko priaznivé, aby sa stavba kostola mohla uskutočniť. V roku 1859 nastúpil na biskupský stolec v Nitre Augustin Roskovanyi, ktorý si po návšteve Frivaldu zaumienil, že pomôže kostol postaviť.

Po smrti chorľavého farára Jozefa Horeckého dňa 4. októbra 1862 spravoval farnosť tri mesiace Ján Černyey. Po ňom sa stal duchovným správcom Jozef Karell. Kronika o ňom píše, že to bol „muž, ktorý neutekal pred žiadnou prácou v záujme kostola a bol súci i oduševnený pre svoje duchovné povinnosti“. Počas jeho pôsobenia sa postavil nový kostol v priebehu dvoch rokov.

 

Dňa 14. marca 1864 bola uzavretá dohoda s architektom Františkom Blaschkeom, ktorou sa zaviazal, že uskutoční všetky práce za 14 800 zlatých. Základný kameň nového kostola položili a posvätili dňa 4. mája 1864. Práce pokračovali tak šikovne a rýchlo, že už v tom istom roku múry kostola zastrešili. Na trojičnú nedeľu, dňa 11. júna 1865 posvätili kríž, vytiahli na vrch veže a pripevnili ho za neustáleho spevu nesmierneho počtu zídených farníkov a pútnikov. Dňa 28. júla 1865 sa rajecký rezbár Alexander Uhliarik zmluvne zaviazal, že vyhotoví oltár, kazateľnicu i krstiteľnicu, spolu za 1509 zlatých. Rajeckí organári Ján a Peter Pažickí opravili organ za 214 zlatých a namontovali naň pedále. Kolaudácia kostola sa uskutočnila dňa 20. mája 1866 vo sviatok Zoslania Ducha Svätého. Posviacku kostola určili na nasledujúcu nedeľu, na slávnosť Najsvätejšej Trojice.

27. máj 1866 bol najväčším sviatkom pre Frivaldskú Pannu Máriu, pre celý Frivald i široké nábožné okolie. Vtedy nielen posvätili nový chrám, ale aj preniesli milostivú sochu zo starého kostola do jej nového príbytku.

Vo farskej kronike „pro memoria“ sa píše o tejto udalosti nasledovne:

„Už 26. mája sem priputovali mariánski ctitelia zo vzdialenejších krajov v procesiách. Miestny farár ich náležite prijal a pristúpili k svätej spovedi u prítomných kňazov. Dňa 27. mája, teda v samotný sviatok, sa v starom kostole slúžili sväté omše už od rána, od piatej hodiny, a nakoľko tisíc veriacich pristúpilo k svätému prijímaniu. Pri tejto príležitosti myslíme, že prišlo vyše desaťtisíc pútnikov, a boli by prišli iste viacerí, keby nemuseli kvôli veľkým dažďom zostať doma. Okolo deviatej hodiny sa nebo vyjasnilo, a preto sa slávnosť mohla začať podľa stanoveného poriadku. Kňazi sa obliekli do rúcha.

Posviacku nového kostola vykonal rajecký dekan J. Riha podľa predpísaných obradov. Potom šla procesia k starému kostolu, aby z neho preniesli milostivú sochu. Keď prišli k milostivému oltáru, všetci si kľakli na kolená a spievali hymnu ,Pred obrazom milostivým dietky sa schádzajú‘. Po skončení spevu zložil miestny pán farár milostivú sochu z oltára za nábožných povzdychov a sĺz veriacich a položil ju na nosidlá, ozdobené kvetmi. Nosidlá niesli štyria kňazi v dalmatikách: Jozef Steinhibel, farár z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Ľudovít Lepušný, farár z Gajdra (dnes Kľačno), Cudovit Borčický, farár z Rosiny a Peter Blaškovič, farár z Višňového. Sprevádzali ich ostatní kňazi, ktorí niesli vence. Sprievod šiel zo starého chrámu a okolo nového kostola. Ľud stáli sprav i zľava a s dojatím spieval antifónu Zdravas‘, Kráľovná. Keď prišli so sochou doprostred nového chrámu, žilinský prepošt Andrej Lemeš zaintonoval pieseň „Magnificat anima mea Dominum – Velebí moja Duša Pána“. Chór pokračoval v speve. Medzitým dekan položil sochu na určené miesto. Kňazi po dvaja prichádzali s vencami k oltáru a kládli ich k nohám sochy. Potom dekan vystúpil na kazateľnicu a povedal kázeň o vzťahu Panny Márie k nášmu vykúpeniu a našej spáse. Nasledovala pontifikálna sv. omša s asistenciou kňazov, ktorí všemohúcemu Bohu obetoval žilinský prepošt-farár. Napokon boli slávnostné vešpery a vďakyvzdanie Pánu Bohu a Panne Márii.“

Jednoloďový neogotický kostol je postavený na pôdoryse obráteného kríža. Hlavné rameno je dlhé 28 metrov, priečne rameno je 20 m široké. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie.

V bočných ramenách kostola napravo je oltár svätého Jozefa a naľavo je oltár svätej Anny. Vľavo tiež stojí krstiteľnica. Hranolová veža má ihlancovú strechu. Vo veži sú štyri zvony.