^ Back to Top

Dejiny Farnosti

Dejiny kostola, prvopočiatky mariánskej úcty i pôvod milostivej sochy sú doteraz zahalené rúškom tajomstva. Od nepamäti sem putovali pútnici zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny. Z východnej strany, od Považskej Bystrice, Pružiny, Mojtína a iných dedín, sa pútnici zastavovali pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Táto stojí na malom vŕšku na začiatku dediny, pod mohutným starobylým brestom. Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“. Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdra (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu. Toto boli štyri oporné body, štyri zastávky, pri ktorých sa pútnici zoradzovali, a tak prichádzali pozdraviť nebeskú Matku do milostivého chrámu.

Rajecký farár Martin Ďuračka (+ 1726) zaznačil v roku 1709 do matriky „pro memoria“, že až do roku bol Frivald rajeckou filiálkou. Kanonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou. Roku 1674 bol Frivald už samostatnou farnosťou, čo je zápis v rajeckej matrike, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský. Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde archidiakon Fridecký. O mariánskej soche naznačil, že ju ľud považuje za zázračnú.

 

historia-rajeckalesna_04

 

Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, vedené Jánom Lietavským. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade. Priniesol so sebou aj časť knižnice, z ktorej sa niekoľko kníh zachovalo až doposiaľ. Počas Rákocziovského povstania bol Ján Lietavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz spreneverený rehoľník-františkán, fráter Didakus. Po skončená Rákocziho vzbury sa Ján Lietavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712.

Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo i Rákocziho vojsko do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou. Avšak keď prišli do Sliezska, socha zmizla a zázračne sa vrátila späť na oltár.

V matrike farnosti Domaniže z rokov 1670-1731 sa nachádza záznam o tragickej smrti Juraja Vrtíka, farára v Domaníži. Podľa záznamu sa kňaz Juraj Vrtík dňa 4. septembra 1712 vracal z Frivaldu do svojej farnosti cez dolinu Suchá (niže osady Trstená). Ako pil vodu zo studničky, vystrelili na neho dvaja zbojníci, pretože sa nechcel dať ozbíjať. Následkom postrelenia farár dňa 2. októbra 1712 zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Sv. Mikuláši v marci 1713. Podľa Jánošíkovej výpovede farára zastrelil Turiak, zvaný aj Huncaga, zo Staškova, a Plavčík z Dunajova. Juraj Vrtík mal 58 rokov. Pochádzal zo Zliechova, odkiaľ aj v súčasnosti prichádza mnoho pútnikov. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov.

Zo širokého okolia prichádzali veriaci k milostivej soche a mnohí obsiahli na príhovor Matky Božej rozličné milosti. Svedčí o tom zoznam votívnych darov, ktorý zostavil farár Mikuláš Bartovič v roku 1719.